Autor: Mgr. Peter Toth-Vaňo
Autor sa v príspevku venuje problematike intertemporality právnych noriem. S prihliadnutím na zásadné zmeny v úprave dovolacieho konania, ku ktorým dôjde v dôsledku prijatia Civilného sporového poriadku, bolo hlavným motívom príspevku pokúsiť sa odpovedať na otázku, ako od 1. júla 2016 posudzovať dovolania podané do 30. júna 2016. Autor teda nadväzuje na diskusiu, ktorá v ostatnom období odznela ohľadom dovolaní, ktoré sú podávané ešte počas účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, no ktoré bude dovolací súd posudzovať až za účinnosti Civilného sporového poriadku.
„…problematika časovej pôsobnosti právnych noriem je v istom zmysle kráľovskou právnickou disciplínou – jej ovládanie, či prípadné neovládanie v mnohom determinuje úspešnosť úvahy
spočívajúcej v aplikácii a interpretácii práva.“1
Marek Števček
1. Úvod
Pri téme intertemporality ide o otázku, ktorá sa vždy rieši len určité, dočasné obdobie. Práve z tohto dôvodu sa jej – celkom zákonite – nikdy nedostane sústavná a patričná pozornosť zo strany odbornej verejnosti. I odborné komentáre k vznikajúcim kódexom poväčšine uzrú svetlo sveta až v momente, kedy problematika intertemporálnych ustanovení už nie je aktuálna. Znenie intertemporálnych ustanovení je nezriedka akoby podceňované aj zo strany normotvorcu. V dôsledku toho sa pri prijímaní nových predpisov musia častokrát opakovane riešiť otázky konfliktu staršej a novej právnej úpravy, čoho výsledkom sú rozdielne interpretácie toho ktorého prechodného ustanovenia. I pre slovenské pomery totiž obvykle platí, že „záludnost předmětné problematiky spočíva … ve skutečnosti, že praktická použitelnost teoretických výstupů je relativně pomíjivá, neboť je vždy vázána na nepříliš dlouhé období po účinnosti nových kodexů. Právě z toho důvodu se možná v české právní vědě nevěnovalo této problematice tolik pozornosti, kolik by zasloužila.“2
V uplynulom roku sa však s odbornými príspevkami na tému intertemporality u nás akoby roztrhlo vrece. Nešlo pritom len o teoretickú rozpravu súvisiacu s reformou civilného procesného práva medzi mojou osobou a predsedom Komisie pre rekodifikáciu Občianskeho súdneho poriadku M. Števčekom v časopise Bulletin
1 ŠTEVČEK, M.: Varianty legislatívneho vyjadrenia intertemporality alebo právne bytie a čas. In: Zborník z konferencie 21. slovenské dni práva. Bratislava: Slovenská advokátska komora, 2015, s. 5.
2 PRAŽÁK, P.: K výkladu přechodných ustanovení nového občanského zákoníku; Právní rozhledy, 22, 2014, č. 18, s. 633.
slovenskej advokácie3, ale aj o diskusiu opäť M. Števčeka a M. Budjača súvisiacu s otázkou správneho výkladu ustanovenia § 243b Exekučného poriadku.4 Slovenská advokátska komora si ako jednu z hlavných tém 21. slovenských dní práva, konferencie konanej v septembri roku 2015 v Bratislave, zvolila takisto intertemporálne súvislosti právnych predpisov.5
Zameranie tohto príspevku nadväzuje tak trochu na každú z uvedených diskusií. Hlavným cieľom článku je však najmä vyvolať otázky vo vzťahu intertemporality na strane jednej a Civilným sporovým poriadkom zásadne pozmeňovaného inštitútu dovolacieho konania na strane druhej. Voľba príslušnej aplikovateľnej právnej úpravy zo strany dovolacieho súdu v čase od 1. júla 2016 totiž úplne zásadne ovplyvní osud dovolaní podaných ešte v čase účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Hoci táto téma už bola v nedávnej dobe v časopise Bulletin slovenskej advokácie diskutovaná, otázky s tým súvisiace som nepovažoval za dostačujúco zodpovedané.
Snáď aj preto, že problematika intertemporálnych ustanovení skutočne nie je jednoduchou témou.6
2. Novo koncipovaný inštitút dovolania v Civilnom sporovom poriadku a intertemporálne súvislosti
Prípustnosť dovolania v Občianskom súdnom poriadku na strane jednej a v Civilnom sporovom poriadku na strane druhej je koncipovaná diametrálne odlišne.7 Z tohto dôvodu považujem za veľmi užitočné sa v ďalšom texte tohto príspevku venovať práve otázke výkladu intertemporálnych ustanovení v súvislosti s pozmenenou úpravou inštitútu dovolania, a to nadväzujúc na diskusiu, ktorá prebehla na stránkach Bulletinu slovenskej advokácie začiatkom roku 2015.8 So zameraním sa na posudzovanie dovolaní v čase účinnosti Civilného sporového poriadku (od 1. júla 2016), ktoré boli alebo budú podávané ešte počas účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, t.j. do 30. júna 2016.
Kľúčové pre riešenú problematiku budú primárne nasledujúce ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej aj len „CSP“):
3 TOTH-VAŇO, P.: Dovolanie v návrhoch dvoch civilných procesných kódexov; Bulletin slovenskej advokácie, 21, 2015, č. 3, s. 15-18 a ŠTEVČEK, M.: O temporalite procesných noriem (malé praktikum z teórie práva); Bulletin slovenskej advokácie, 21, 2015, č. 3, s. 22-30.
4 ŠTEVČEK, M.: K výkladu právnych účinkov § 243b Exekučného poriadku; Justičná revue, 67, 2015, č. 5, s. 615-621 a BUDJAČ, M.: Právne účinky intertemporálnych noriem v rámci novelizácie Exekučného poriadku vykonanej zákonom č. 299/2013 Z.z.; Súkromné právo, 1, 2015, č. 6-7, s. 12.
5 Pozri Zborník z konferencie 21. slovenské dni práva. Bratislava: Slovenská advokátska komora, 2015, s. 5-33.
6 K tomu je možné odkázať napríklad na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 264/04 zo dňa 30.11.2005, alebo na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 249/05 zo dňa 18.01.2006. V oboch prípadoch boli k odôvodneniu nálezu podané dve odlišné stanoviská zo strany dvoch sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky.
7 K zmeneným podmienkam prípustnosti dovolania od 1. júla 2016 pozri TOTH-VAŇO, P.: Dovolanie v návrhoch dvoch civilných procesných kódexov; Bulletin slovenskej advokácie, 21, 2015, č. 3, s. 11-15. S tou výhradou, že predmetný príspevok vychádzal ešte len z návrhu Civilného sporového poriadku schváleného vládou Slovenskej republiky.
8 Pozri príspevky uvedené v poznámke pod čiarou číslo 3.
V zmysle § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
V zmysle § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
2.1. Čo už bolo (v predchádzajúcej diskusii) povedané
Na tomto mieste zopakujem nasledovný príklad:
Zhruba v rovnakom čase, ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, podajú dve osoby v dvoch rôznych konaniach dovolanie. Obe by podľa úpravy Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj len „O.s.p.“) mali byť posúdené ako prípustné, podľa úpravy uvedenej v CSP však prípustnosť založená ani v jednom prípade nie je (berúc do úvahy ustanovenia o dovolaní). O dovolaní prvej osoby bude senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodovať ešte v čase účinnosti O.s.p., vo veci tej druhej však už v čase účinnosti CSP. Ustanovenie § 470 ods. 1 CSP pritom vyvoláva obavu o odlišnom posúdení obdobných dovolaní len v závislosti od toho, v akom čase sa nimi ten ktorý senát dovolacieho súdu bude zaoberať.
M. Števček k tomu vo svojom príspevku uvádza, že hoci CSP v § 470 ods. 1 stanovuje použitie nového predpisu (CSP) i na konania začaté za účinnosti toho predchádzajúceho (O.s.p.)9, musí byť i druhé dovolanie, o ktorom je rozhodované až v čase účinnosti CSP, posúdené ako prípustné. Argumentuje pritom § 470 ods. 2 CSP, v ktorom je uvedené, že „právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované“.
Z príspevku M. Števčeka:
„Legislatívne vyjadrenie nami zavedeného pojmu „justifikácia“ akcentuje „zachovanie právnych účinkov“ úkonov vykonaných za účinnosti skoršej procesnej úpravy. Pojem právneho účinku (následku)10 vyjadruje istú kauzálnu väzbu medzi procesným úkonom a jeho účinkom, medzi ktoré časovo vstupuje nová procesná úprava.
Procesný úkon vyvoláva procesnoprávne následky11 (účinky) do budúcnosti, a v tejto procesnej budúcnosti sa následky úkonu uznávajú aj vtedy, ak novšia procesná úprava už s takýmto následkom nepočíta.“12
A ďalej z predmetného príspevku:
9 Tento fakt nazýva „princípom okamžitej aplikability“ – k tomu pozri ŠTEVČEK, M.: O temporalite procesných noriem (malé praktikum z teórie práva); Bulletin slovenskej advokácie, 21, 2015, č. 3, s. 27.
10 Na tomto mieste príspevok M. Števčeka uvádza nasledovnú poznámku pod čiarou: „Účinok a následok majú z hľadiska svojho slovného denotátu totožné významy, k čomu sa prikláňa aj odborná literatúra, porovnaj napr. Anzenbacher, A.: Úvod do filozofie. Praha: SPN 1990, s. 95 a nasl.“
11 Tu príspevok M. Števčeka uvádza v poznámke pod čiarou: „Porovnaj Winterová, A. a kol.: Civilní právo procesní. 4. vydání. Praha: Linde 2006, s. 190.“
12 ŠTEVČEK, M.: O temporalite procesných noriem (malé praktikum z teórie práva); Bulletin slovenskej advokácie, 21, 2015, č. 3, s. 28.
„Pravidlo § 463 ods. 2 navrhovanej osnovy CSP (poznámka autora – v znení prijatom zákonodarným zborom už ide o ustanovenie § 470 ods. 2 CSP) je preto potrebné vykladať tak, že právne účinky všetkých procesných úkonov (teda akýkoľvek procesný úkon akéhokoľvek subjektu konania) ostávajú zachované aj za účinnosti nového procesného režimu (CSP).
In concreto: Dovolanie strany (účastníka) konania je nepochybne procesným úkonom. Právne účinky tohto úkonu ostávajú zachované – ak teda ešte počas platnosti a účinnosti O.s.p. podá účastník konania prípustné dovolanie, a skôr, ako sa o ňom rozhodne, vstúpi do účinnosti CSP čoby nová procesná úprava, zakladá takto podané dovolanie ten účinok, že sa o ňom ako o prípustnom má rozhodnúť.13
Ak teda podá účastník konania dovolanie (p) a toto je prípustné (q), je právnym následkom tohto zloženého výroku to, že aj za účinnosti nového procesného režimu sa má prejednať ako prípustné (r).“14
Takisto na právne účinky úkonu sa M. Števček odvolal aj v inom svojom príspevku, ktorý sa zaoberal prechodnými ustanoveniami k úpravám Exekučného poriadku účinným od 1. novembra 2013.15 Konkrétne išlo o posúdenie otázky, ako posúdiť odvolania voči výroku o trovách konania obsiahnutého v rozhodnutí pri zastavení exekúcie vydanom vyšším súdnym úradníkom, ktoré boli jednak podané pred 1. novembrom 2013 a o ktorých zároveň nebolo sudcom rozhodnuté do 31. októbra 2013 (viď § 243b ods. 3 Exekučného poriadku, časť za bodkočiarkou). Problémom totiž je, že úprava účinná od 1. novembra 2013 už odvolanie voči výroku o trovách konania nepripúšťa. M. Števček k tomu uviedol nasledovné:16
„Tieto prípady majú byť prerokované už v novom procesnom režime, ktorý však už odvolanie voči výroku o trovách nepripúšťa. Gramatickým výkladom by to tak znamenalo absurdnú situáciu, že procesný režim by bol rozdielny v závislosti od takej subjektívnej skutočnosti, akou je to, či sudca „stihol“ odvolaniu v plnom rozsahu vyhovieť alebo „nestihol“. Takýto výklad by naozaj bol absurdný – jedna skupina subjektov (odvolateľov) by bola zvýhodnená oproti inej skupine odvolateľov…
Ak by rozhodnutie o odvolaní vo viacerých identických prípadoch malo závisieť od subjektívneho časového faktoru „stihnutia“ rozhodnutia sudcu o odvolaní, takáto právna úprava by porušovala princíp rovnosti pred zákonom, predvídateľnosť práva aj právnu istotu – o dôvere subjektov práva v právo samotné ani nehovoriac.
Preto je potrebné zaujať také výkladové stanovisko, ktoré by bolo ústavno-konformné a rešpektovalo by tak princípy právneho štátu. Toto hodnotovo-interpretačné stanovisko sa musí opierať o princíp zachovania právnych účinkov úkonov vykonaných v konaní podľa predchádzajúcej, zrušenej a neúčinnej procesnej úpravy … Zachovanie právnych účinkov znamená, že ak bolo odvolanie podané v čase, kedy bolo prípustné (in concreto do 31. októbra 2013), bez ohľadu na
13 Zvýraznené autorom tohto príspevku.
14 ŠTEVČEK, M.: O temporalite procesných noriem (malé praktikum z teórie práva); Bulletin slovenskej advokácie, 21, 2015, č. 3, s. 29.
15 ŠTEVČEK, M.: K výkladu právnych účinkov § 243b Exekučného poriadku; Justičná revue, 67, 2015, č. 5, s. 615-621.
16 ŠTEVČEK, M.: K výkladu právnych účinkov § 243b Exekučného poriadku; Justičná revue, 67, 2015, č. 5, s. 619.
subjektívny faktor rozhodnutia o ňom v čase účinnosti procesnej úpravy novej, musí sa aj za účinnosti novej procesnej úpravy prerokovať ako prípustné.“17
2.2. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali ….. zostávajú zachované
Na právne účinky úkonu sa teda M. Števček odvolal tak v súvislostí s odvolaním podaným pred 1. novembrom 2013 voči výroku o trovách konania obsiahnutým v rozhodnutí pri zastavení exekúcie vydaným vyšším súdnym úradníkom, ako aj v súvislosti s dovolaním posudzovaným za účinnosti CSP, no podaným ešte za účinnosti O.s.p.
Z tohto pohľadu sa preto zdá byť kľúčovým ustanovenie prvej vety § 470 ods. 2 CSP a tam uvedené slová „právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované“.
Ak správne interpretujeme názor M. Števčeka, podanie dovolania v čase účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy, ktoré by malo byť podľa nej posúdené ako prípustné, zakladá právny účinok, že sa o dovolaní má rozhodnúť ako o prípustnom, a teda tento právny účinok má ostať zachovaný i za účinnosti normy novej.
Tento názor som považoval a stále považujem za veľmi sporný, a to z nasledovných dôvodov.
a/ M. Števček opísal vo svojom príspevku stav, kedy majú ostať zachované právne účinky úkonov pri zmene právnej úpravy, nasledovne:
„Pojem právneho účinku (následku) vyjadruje istú kauzálnu väzbu medzi procesným úkonom a jeho účinkom, medzi ktoré18 časovo vystupuje nová procesná úprava.“19
To znamená, citovaný právny názor by sme mohli – za predpokladu, že ho interpretujeme správne – vyznačiť nasledovne:
Právny úkon → Zmena právnej úpravy → Právne účinky právneho úkonu → Zachovanie právnych účinkov
Relevantnou otázkou podľa môjho názoru na tomto mieste však je, či účinok právneho úkonu, ktorý by mal nastať až za novej právnej úpravy, napĺňa predpoklad aplikácie vyššie citovanej prvej vety § 470 ods. 2 CSP, podľa ktorej by právny účinok mal nastať ešte predo dňom nadobudnutia účinnosti nového predpisu (pred zmenou
17 Iný názor však má M. Budjač: „Cieľom odseku 3 … bolo odbremeniť odvolacie súdy aj v prípadoch, ak o odvolaní podanom podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku sudca súdu prvého stupňa dosiaľ nerozhodol. Práve vnútorná štruktúra a účel citovaného ustanovenia jednoznačne potvrdzuje všeobecný záujem zákonodarcu na tom, aby nielen v exekučných konaniach začatých po 1. novembri 2013, ale aj v exekučných konaniach začatých do 31. októbra 2013 bolo vylúčené odvolanie privodzujúce devolutívny účinok vo vzťahu k rozhodovaniu o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku.“ – BUDJAČ, M.: Právne účinky intertemporálnych noriem v rámci novelizácie Exekučného poriadku vykonanej zákonom č. 299/2013 Z.z.; Súkromné právo, 1, 2015, č. 6-7, s. 12.
18 Zvýraznené autorom tohto príspevku.
19 ŠTEVČEK, M.: O temporalite procesných noriem (malé praktikum z teórie práva); Bulletin slovenskej advokácie, 21, 2015, č. 3, s. 28.
právnej úpravy). Daný stav, ako vyplýva z gramatického výkladu predmetného ustanovenia CSP, by sme totiž mali vyznačiť nasledovne:
Právny úkon → Právne účinky právneho úkonu → Zmena právnej úpravy → Zachovanie právnych účinkov
Vyššie uvedený výklad o nevyhnutnosti vzniku právnych účinkov ešte pred zmenou právnej úpravy (ako predpoklad ich následného zachovania v zmysle prvej vety § 470 ods. 2 CSP) pritom zodpovedá i pôvodnej dôvodovej správe k dnes platnému a účinnému ustanoveniu § 355 O.s.p.20:
„Pre začiatočné obdobie účinnosti nového Občianskeho súdneho poriadku treba upraviť postup súdu vo veciach, ktoré boli začaté do účinnosti doterajšieho práva a nie sú skončené. Navrhnutá úprava sa opiera o všeobecne platnú právnu zásadu, že nové procesné predpisy sa uplatnia ihneď, aj keď právne vzťahy, ktoré sú predmetom konania, sa posudzujú ešte podľa doterajšieho práva. Túto zásadu nemožno však uplatniť bezvýhradne, lebo by to v niektorých smeroch mohlo pôsobiť rušivo. Tak je najmä potrebné určiť, že právne účinky úkonov, ktoré nastali za predtým platného práva, zostávajú zachované.“
b/ Ako spomína aj Filip Melzer, „jeden příklad je lepší než tisíce slov, praví stará moudrost“.21 Na tomto mieste preto uvediem príklad, v ktorom považujem aplikáciu prvej vety § 470 ods. 2 CSP za korektnú:
Počas platnosti O.s.p. podá žalobca voči žalovanému žalobný návrh, v ktorom bude požadovať určenie neplatnosti kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľného majetku, pôvodne uzatvorenej medzi žalobcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim.22 Žalobca zároveň využije svoje právo podať na príslušnom okresnom úrade návrh na zápis poznámky o začatí daného súdneho konania. Súd následne rozhodne právoplatným rozsudkom v prospech žalobcu. Ešte pred rozhodnutím súdu však dôjde zo strany žalovaného k prevodu daného nehnuteľného majetku na tretiu osobu. S poukazom na § 159a O.s.p. má však predchádzajúci zápis o začatí daného súdneho konania na príslušnom okresnom úrade ten účinok, že právoplatné rozhodnutie súdu o určení neplatnosti zmluvy je potrebné považovať automaticky za záväzné aj pre tretiu osobu (nakoľko táto podala návrh na vklad vecného práva k danej nehnuteľnosti až v čase, kedy bola v katastri nehnuteľností poznámka o danom súdnom konaní už uvedená).
Následne nadobudne účinnosť CSP. V zmysle § 228 ods. 2 CSP pritom platí, že výrok právoplatného rozsudku o určení vecného práva k nehnuteľnosti alebo o určení neplatnosti dobrovoľnej dražby nehnuteľnosti, je záväzný aj pre osobu, ktorej sa týka návrh na povolenie vkladu vecného práva k nehnuteľnosti, ak bol návrh podaný v
20 V zmysle § 355 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon i pre konanie začaté pred jeho účinnosťou. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred účinnosťou tohto zákona, zostávajú zachované.
21 MELZER, F.: Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. 2. vydání. Praha:
C.H.Beck, |
2011, |
s. 2. |
22 Od 15.10.2008 je podľa súdnej praxe daný naliehavý právny záujem v zmysle § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. (katastrálny zákon) aj na určení neplatnosti zmluvy – k tomu viď rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. sp. zn. 4 Cdo 136/2009 zo dňa 20.10.2010, či sp. zn. 4 Cdo 9/2010 zo dňa 24.11.2011.
čase, keď v katastri nehnuteľností bola zapísaná poznámka o súdnom konaní. To znamená, § 228 ods. 2 CSP už konanie o určenie „neplatnosti právneho úkonu, ktorým sa nakladalo s nehnuteľnosťou“ (na rozdiel od § 159a O.s.p.), nespomína.
Znamená to teda, že právoplatné rozhodnutie o neplatnosti zmluvy vydané vo vyššie uvedenom príklade počas účinnosti O.s.p. prestáva byť dňom nadobudnutia účinnosti CSP pre tretiu osobu rozhodnutím záväzným? Určite nie, a to práve s poukazom na prvú vetu § 470 ods. 2 CSP, v zmysle ktorej účinky, ktoré nastali počas predchádzajúcej právnej úpravy (záväznosť rozsudku o určení neplatnosti právneho úkonu, ktorým sa nakladalo s nehnuteľnosťou, na tretiu osobu), ostávajú zachované i po nadobudnutí účinnosti úpravy novej (CSP).
c/ O prípustnosti (či dôvodnosti) akéhokoľvek opravného prostriedku rozhoduje vždy jedine a výlučne (až) nadriadený súd, a teda tieto atribúty (účinky?) nie sú zrejmé skôr, ako (až) v čase rozhodovania nadriadeného súdu. To znamená, je podľa môjho názoru otázne, či môžeme tvrdiť, že k „nastaniu“ (slovami § 470 ods. 2 CSP) daného právneho účinku by malo v danom prípade prísť už samotným podaním dovolania, t.j. ešte za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy, čo je podľa môjho názoru podmienka aplikácie prvej vety § 470 ods. 2 CSP.
Zastávam názor, že ani z logického pohľadu na vec nemôže popri sebe (súčasne) existovať účinok prípustnosti a dôvodnosti dovolania na strane jednej a (pretrvávajúci) účinok právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na strane druhej. Účinok právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu totiž samotným podaním dovolania dotknutý bez ďalšieho nie je:
„Jakkoli bylo v úvodu výkladů o dovolání uvedeno, že k podstatě tohoto mimořádného opravného prostředku náleží prolomení právní moci napadeného rozhodnutí, je třeba na tomto místě zdůraznit, že podání dovolání samo o sobě tento účinek nemá.“23
d/ Úprava dovolacieho konania v novom kódexe navyše bola evidentne inšpirovaná právnou úpravou platnou v Českej republike, účinnou odo dňa 1. januára 2013. Zákon číslo 404/2012 Sb., ktorým bola u našich západných susedov daná zmena zavedená, pritom obsahoval v rámci prechodných ustanovení takisto nasledovné slová:
„Není-li dále stanoveno jinak, použije se občanský soudní řád ve znění účinném ode dne nabytí účinnosti tohoto zákona i pro řízení zahájená přede dnem nabytí účinnosti tohoto zákona; právní účinky úkonů, které byly v řízení učiněny přede dnem nabytí účinnosti tohoto zákona, zůstávají zachovány.“
Iba citované ustanovenie o „zachovaní právnych účinkov“ však normotvorcovi v Českej republike – na rozdiel od toho nášho – nestačilo. Prechodné ustanovenia totiž obsahovali aj výslovné ustanovenie, v zmysle ktorého „dovolání proti rozhodnutím odvolacího soudu vydaným přede dnem nabytí účinnosti tohto zákona se projednají a rozhodnou podle dosavadních právních předpisů…“. Práve na túto normu dovolacie senáty Najvyššieho súdu Českej republiky pravidelne pri riešení „hraničných“ dovolaní poukazovali.24 Právna norma
23 WINTEROVÁ, A. a kol.: Civilní právo procesní. 4. vydání. Praha: Linde 2006, s. 500.
24 Z množstva rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky vyberáme napríklad sp. zn. 20 Cdo 4536/2011 zo dňa 15.02.2013, či sp. zn. 32 Cdo 612/2011 zo dňa 26.02.2013.
rovnakého významu bola pri zmenách v úprave inštitútu dovolania použitá v Českej republike takisto pri novelizácii Občanského soudního řádu zákonom č. 7/2009 Sb., zákonom č. 59/2005 Sb., či zákonom č. 30/2000 Sb.
Na tomto mieste hodno uviesť, že aj u nás Občiansky súdny poriadok vo vzťahu k zmene právnej úpravy riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov v minulosti obsahoval osobitnú úpravu v prechodných ustanoveniach účinných napr. od 1. septembra 200525 či od 1. septembra 2003.26
e/ Mám rovnako za to, že ak prijmeme výklad uvedený v príspevku M. Števčeka, na základe ktorého jednak „raz založená prípustnosť a dôvodnosť si zachováva účinky aj počas právnej úpravy novej“ a zároveň, že „procesne sa však už bude postupovať v súlade s právnou úpravou novou (princíp okamžitej aplikability) – nová úprava tak bude riešiť napríklad otázky obligatórnosti pojednávania, zastúpenia, ospravedlnenia neúčasti na prípadnom pojednávaní, trov konania a pod.“27, tak v takom prípade môže v istých situáciách vzniknúť pre konajúci súd určitý chaos v tom, ktoré z ustanovení ešte aplikovať z predchádzajúceho právneho predpisu, a ktoré už z nového.
Výklad o zachovaní účinkov akéhokoľvek právneho úkonu navyše nemôže platiť bezvýnimočne. Napríklad odvolanie môže byť v čase svojho podania dôvodným, no nemusí to ešte znamenať, že bude tak posúdené aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu (t.j. že si zachová „účinok“ dôvodnosti). Napríklad v konaní o určenie vecného práva k nehnuteľnosti môže dôjsť počas odvolacieho konania k zmene vlastníka nehnuteľnosti, na ktorú zmenu musí žalobca pred rozhodnutím odvolacieho súdu – ak chce byť procesne úspešný – patrične reagovať. Inak nemôže byť jeho odvolanie posúdené ako dôvodné, hoci by i takým pôvodne (v čase svojho podania) bolo. Účinok dôvodnosti (posudzovaný k momentu podaniu odvolania) by teda v tejto situácii (k momentu rozhodovania odvolacieho súdu) zachovaný byť nemohol.28
f/ Relevantným faktom je navyše i situácia, v ktorej dovolanie, podané pred nadobudnutím účinnosti CSP, bude napĺňať podmienky prípustnosti dovolania podľa CSP, nie však už podmienky prípustnosti podľa ustanovení O.s.p. Berúc v úvahu výklad M. Števčeka o zachovaní právnych účinkov, argumentáciou a contrario zrejme musíme dospieť k záveru, že keďže takto podané dovolanie bolo podané ešte počas predchádzajúcej úpravy (O.s.p.), a podľa nej bolo neprípustné, zakladá takto podané dovolanie ten účinok, že o ňom je potrebné
25 V zmysle § 372l ods. 2 O.s.p. začaté konania o odvolaní a dovolaní, o ktorých odvolací súd alebo dovolací súd nerozhodol do 31. augusta 2005, sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005. V zmysle § 372l ods. 3 O.s.p. začaté konania o obnove, o ktorých súd nerozhodol do 31. augusta 2005, sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005.
26 V zmysle § 372i ods. 3 O.s.p. konania o odvolaní a dovolaní, o ktorých odvolací súd alebo dovolací súd nerozhodol do nadobudnutia účinnosti tohto zákona, sa dokončia podľa doterajších predpisov.
27 ŠTEVČEK, M.: O temporalite procesných noriem (malé praktikum z teórie práva); Bulletin slovenskej advokácie, 21, 2015, č. 3, s. 30.
28 K tomu pozri napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo 91/2006, uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod číslom 83/2007: „Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je teda nutné, aby tento naliehavý právny záujem jestvoval nielen v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu (porovnaj § 154 ods. 1, § 211 ods. 3 OSP).“
i v čase platnosti a účinnosti CSP rozhodnúť ako o neprípustnom. Logicky však vzniká otázka, či by takéto riešenie bolo v súlade s princípom tzv. okamžitej aplikability, uplatňovaným špeciálne v oblasti procesného práva.29 O danom dovolaní sa totiž rozhoduje už počas účinnosti CSP, a podľa tohto predpisu by malo byť posúdené ako prípustné.
2.3. A čo tak právne účinky právoplatného rozhodnutia?
Následne, už po diskusii uvedenej v Bulletine slovenskej advokácie začiatkom roka 2015, bol Civilný sporový poriadok prijatý naším zákonodarným zborom. Naďalej nespokojne premýšľajúc nad tým, ako asi bude za danej úpravy posudzovať Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolania, ktoré budú napĺňať podmienky prípustnosti stanovené v Občianskom súdnom poriadku, no zároveň ktoré by podľa CSP už prípustnými byť nemali, som zaregistroval podujatie 21. slovenské dni práva, ktorých primárnou témou bola aj intertemporalita.
Na tomto podujatí vystúpil aj Kristián Csach. Hoc zaoberajúc sa zmenou právnej úpravy súvisiacej so zrušením rozhodcovských rozsudkov, účinnej od 1. januára 2015, z jeho príspevku30 najprv zaujala nasledovná pasáž:
„Kolidujú dve možné právne úpravy, odlišne vymedzujúce nielen lehotu na podanie žaloby, ale aj jej dôvody a v prípade nespotrebiteľskej arbitráže aj rozdielne stanovená príslušnosť všeobecných súdov na konanie o takej žalobe…
…ak bol rozhodcovský rozsudok zaťažený vadou, ktorá odôvodňovala jeho zrušenie súdom podľa predchádzajúcej právnej úpravy, nie je dôvod na to, aby účastník konania, ktorý sa takejto vady už dovolával, bol sankcionovaný za zmenu právnej úpravy. Preto skutočnosť, že bola podaná žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku pred 1. januárom 2015 z dôvodu obsiahnutom v § 40 zákona o rozhodcovskom konaní starého znenia, ktorý bol novelou vypustený alebo zmenený, nemá bez ďalšieho viesť k neúspechu žalobcu. Dospievame tak k tomu istému záveru ako napríklad nemecké súdy, keď uvádzajú, že opravné prostriedky, o ktorých sa začalo konať podľa predchádzajúcej právnej úpravy ostávajú odôvodnené, aj keby medzičasom došlo k zúženiu rozsahu opravného prostriedku.31“
Primeranou aplikáciou tohto výkladu na našu situáciu by teda dovolania podané za predchádzajúcej právnej úpravy (O.s.p.) mali byť posúdené ako prípustné aj v prípade, že budú posudzované až za účinnosti právneho predpisu nového (CSP). Avšak, aj po prečítaní vyššie citovanej pasáže bolo otázne, či sa v Civilnom sporovom poriadku nachádza priamy zákonný podklad pre takýto postup (odsúvajúci okamžitú aplikabilitu nového predpisu na druhú koľaj) aj v prípade dovolaní prípustných len podľa Občianskeho súdneho poriadku. Na tomto mieste znovu pripomínam, že úprava CSP neobsahuje ustanovenie obdobné ako Občanský soudní
29 K tomu pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6M Cdo 12/2012 zo dňa 26. júna 2013: „Pre procesné právo vo všeobecnosti platí, že nové ustanovenia zákona sa aplikujú nielen v konaniach, ktoré boli začaté po účinnosti novely, ale aj v konaniach, ktoré boli začaté podľa starších právnych predpisov. Táto zásada sa neuplatní v tých prípadoch, ak zákon z nej ustanoví výnimky.“
30 CSACH, K.: Časová pôsobnosť hmotných, procesných noriem a judikatúry. In: Zborník z konferencie 21. slovenské dni práva. Bratislava: Slovenská advokátska komora, 2015, s. 22.
31 Autor citovanej časti odkazuje na tomto mieste na rozhodnutie Spolkového ústavného súdu BVerfGE 87, 48 zo dňa 7. júla 1992.
řád, t.j. že „dovolání proti rozhodnutím odvolacího soudu vydaným přede dnem nabytí účinnosti tohto zákona se projednají a rozhodnou podle dosavadních právních předpisů…“.
V ďalšom texte príspevku K. Csacha sa však uvádza aj nasledovné:
„Všeobecne sa akceptuje, že aj rozsudok je na účely posudzovania intertemporálnych ustanovení procesného práva procesným úkonom. Preto by sme mohli vychádzať z toho, že aj rozhodcovský rozsudok je na účely zákona o rozhodcovskom konaní procesným úkonom a podľa princípu, že účinky procesných úkonov podľa predchádzajúcej právnej úpravy ostávajú zachované aj po účinnosti novej právnej úpravy, mohli by byť aj dôvody pre ich zrušenie považované za ich účinky (podobne ako dôvody pre podanie opravného prostriedku).“32
Po celý čas sme sa zamýšľali len nad právnymi účinkami dovolania ako takého. Nebolo pritom vidieť žiadny účinok dovolania, na základe ktorého by bolo možné od
-
júla 2016 oprávnene uznať prípustnosť dovolania ešte z predchádzajúcej právnej úpravy, platnej a účinnej ešte v čase, keď bolo dovolanie podávané. Naposledy
citovaná časť príspevku K. Csacha však nabáda pozrieť sa na celú záležitosť nie z hľadiska neustáleho posudzovania právnych účinkov dovolania ako takého, ale z hľadiska právnych účinkov rozhodnutia, voči ktorému je dovolanie podávané. Ak totiž môžeme povedať, že účinkom doručeného rozhodnutia odvolacieho súdu je napríklad začatie plynutia mesačnej lehoty na podanie dovolania33, môžeme tiež tvrdiť, že účinkom doručeného rozhodnutia odvolacieho súdu je aj možnosť podať toto dovolanie z dôvodov stanovených v zákone. Pokiaľ pritom účinky právnych úkonov, ktoré nastali za predchádzajúcej právnej úpravy, majú ostať zachované, nie je možné celkom určite úplne ignorovať argument, že zachované by malo ostať aj právo odôvodňovať prípustnosť dovolania voči právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (doručenému ešte počas účinnosti predchádzajúceho právneho predpisu) (aj) dôvodmi, ktoré stanovoval predchádzajúci právny predpis.
Je možné tvrdiť, že takýto výklad ustanovenia § 470 ods. 2 CSP nie je na prvý pohľad zrejmý a predvídateľný. Veď aj napríklad nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 249/05, spomína v súvislosti s účinkami rozhodnutí primárne ich právoplatnosť a vykonateľnosť.34 Pri snahe predísť rozdielnemu posúdeniu obdobných iba podľa O.s.p. prípustných dovolaní len preto, že budú riešené dovolacím súdom v rozličnom čase (jedno počas účinnosti O.s.p., druhé počas účinnosti CSP), som však na nič lepšie ako K. Csachom uvedený výklad neprišiel.
32 CSACH, K.: Časová pôsobnosť hmotných, procesných noriem a judikatúry. In: Zborník z konferencie 21. slovenské dni práva. Bratislava: Slovenská advokátska komora, 2015, s. 22-23.
33 K tomu porovnaj napríklad nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 287/05 zo dňa 17.05.2006: „Občiansky súdny poriadok spája právne účinky rozsudku s jeho doručením (okamih doručenia zakladá začiatok plynutia zákonnej lehoty na podanie odvolania, t. j. na vykonanie procesného úkonu, ktorý je súčasťou realizácie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy).“
34 Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 249/05 zo dňa 18.01.2006: „…ústavný súd uvádza, že pod právnymi účinkami rozhodnutí rozumieme platnosť (viazanosť súdu rozhodnutím po jeho vyhlásení, vyhotovení alebo doručení), právoplatnosť a (predbežnú) vykonateľnosť, ktoré nastávajú vždy, ak nedôjde k odloženiu týchto účinkov v dôsledku úkonov účastníkov konania.“
Na tomto mieste je potrebné zároveň upozorniť, že pokiaľ bola predmetom tohto príspevku až doteraz otázka, ako posudzovať za účinnosti CSP dovolania podané ešte v čase predchádzajúcej právnej úpravy (O.s.p.), tak použitím „návodu“ vyplývajúcim z príspevku K. Csacha, kedy sa odvolávame na účinky doručeného rozhodnutia odvolacieho súdu, resp. inak povedané kedy za rozhodujúci moment považujeme deň doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu (a nie deň, kedy je podávané dovolanie), prídeme k možnosti aplikácie Občianskeho súdneho poriadku nielen na dovolania podané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, ale aj na tie dovolania, ktoré síce boli podané už za účinnosti Civilného sporového poriadku, ale smerovali voči tým rozhodnutiam odvolacieho súdu, ktoré boli doručené ešte za účinnosti O.s.p.
3. Čo na to zásada legitímneho očakávania?
Aby však nebolo všetko také jednoduché, K. Csach na úplný záver svojho príspevku uviedol aj nasledovné slová:
„…nie je to formulácia právnej normy, ktorá rozhoduje o jej vlastnej časovej pôsobnosti, resp. o prípustnosti jej pôsobenia na skutkové stavy, ktoré nastali v minulosti. Vždy je relevantným určitá legitímna dôvera jednotlivca v právny stav a s tým spojená právna istota. Princípy časového pôsobenia, či už hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych pravidiel, ale aj judikatúry, sú odvodené práve z princípu ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty, nie naopak.“35
Pri prijatej úprave Civilného sporového poriadku je totiž podľa môjho názoru naďalej rovnako pravdepodobný aj výklad, ktorý právne účinky právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu vo vyššie uvedenom K. Csachom naznačenom smere neuzná (t.j. za účinky právoplatného rozhodnutia bude považovať len jeho platnosť, právoplatnosť a vykonateľnosť, nie aj dôvody prípustnosti opravného prostriedku) a to – paradoxne – aj práve s prihliadnutím k zásade legitímneho očakávania. V tejto súvislosti je totiž nevyhnutné zdôrazniť, že Civilný sporový poriadok bol vydaný v Zbierke zákonov takmer rok pred tým, ako má nadobudnúť účinnosť (porovnaj dátum 17. júl 2015 a dátum 1. júl 2016). Podmienka legitímneho očakávania je pritom posudzovaná na základe kritéria jej (objektívnej) predvídateľnosti. Porušenie tohto princípu pritom nastáva vtedy, pokiaľ je príslušný právny predpis vydávaný náhle a neočakávane. Napríklad Súdny dvor zvykol konštatovať porušenie zásady legitímneho očakávania v prípade, pokiaľ bdelá osoba nemohla rozumne s vydaním príslušnej právnej úpravy počítať.36 Prvotný návrh Civilného sporového poriadku, ktorého úprava dovolacieho konania v zásade korešpondovala s tou, ktorá bola prijatá zákonodarným zborom, bol pritom zverejnený ešte v lete roku 2014. Z tohto pohľadu je v neposlednom rade potrebné takisto konštatovať, že objektívna predvídateľnosť v dovolacom konaní je vo svojej podstate predpokladaná už tým, že dovolateľ musí byť zastúpený osobou s patričným právnickým vzdelaním (§ 429 CSP). Obozretný právny zástupca by pritom, pokiaľ dnes koncipuje dovolanie, mal celkom určite nazrieť aj do predpisu, ktorý je jednak už platný a o ktorom zároveň vie (či by mal vedieť), že už za niekoľko mesiacov bude aj účinný a teda, že dovolací súd
35 CSACH, K.: Časová pôsobnosť hmotných, procesných noriem a judikatúry. In: Zborník z konferencie 21. slovenské dni práva. Bratislava: Slovenská advokátska komora, 2015, s. 23.
36 Porovnaj Súdny dvor 14.07.1983, Meiko-Konservenfabrik, 224/82, Recueil, s. 2539, bod 14; Súdny dvor 26.03.1998, Petridi, C-324/96, Recueil, s. I-1333, bod 51; Stanovisko generálneho advokáta Tesauro, Súdny dvor 09.01.1990, SAFA, C-337/88, Recueil, s. I-1, bod 9.
bude s najväčšou pravdepodobnosťou rozhodovať už práve za jeho účinnosti. To znamená, mal by počítať s tým, že dovolanie, ktoré za svojho klienta podáva ešte pred 1. júlom 2016, môže byť posúdené už podľa právneho predpisu nového (CSP).
Vezmime teda do úvahy okamžitú aplikabilitu procesnoprávnych noriem na strane jednej a posudzovanie dovolacieho súdu podľa právneho stavu ku dňu rozhodovania veci na strane druhej. Pri týchto dvoch konštantných veličinách sa dostávame k tretej rozhodujúcej premennej veličine, ktorá bude ono legislatívne očakávanie dovolateľa zásadne ovplyvňovať- tou veličinou je očakávaná dĺžka trvania dovolacieho konania. Aké totiž možno požadovať „legitímne očakávanie“ od dovolateľa, ktorý bude podávať dovolanie napríklad v júni 2016, t.j. len mesiac pred tým, ako nadobudne účinnosť Civilný sporový poriadok? Takému dovolateľovi predsa musí byť jasné, že dovolací súd bude o jeho dovolaní rozhodovať s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou v čase, kedy už bude účinný Civilný sporový poriadok, ktorý upravuje prípustnosť dovolania odlišne. Taký dovolateľ pritom bude podávať dovolanie v čase, kedy už mal dostatok času sa so znením Civilného sporového poriadku, a tam uvedenou prípustnosťou dovolania, oboznámiť. Navyše, v zmysle § 2 zákona číslo 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky účinného do 31. decembra 2015 „o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že (už) dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka“, resp. v zmysle § 15 zákona číslo 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného od 1. januára 2016 „o všetkom, čo bolo v zbierke zákonov vyhlásené, sa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo známym každému, koho sa to týka“. Možno teda aj v danom prípade pri (i) pretraktovanej okamžitej aplikabilite procesnoprávnych noriem a (ii) posudzovaní súdov podľa stavu ku dňu rozhodnutia veci, hovoriť o oprávnenej ochrane dovolateľa, ktorý sa spolieha len a len na už dožívajúcu právnu úpravu?
4. Možné situácie prichádzajúce do úvahy
Vychádzajme aj ďalej z argumentácie K. Csacha o účinkoch rozhodnutia súdu. V prípade dovolaní podávaných voči rozhodnutiam odvolacieho súdu doručeným ešte počas účinnosti O.s.p., avšak posudzovaných dovolacím súdom už v čase účinnosti CSP, prichádzajú do úvahy celkom štyri situácie:
Prípustnosť podľa | Prípustnosť podľa | |
O.s.p. |
CSP |
|
Dovolanie číslo 1 | prípustné | prípustné |
Dovolanie číslo 2 | prípustné | neprípustné |
Dovolanie číslo 3 | neprípustné | neprípustné |
Dovolanie číslo 4 | neprípustné | prípustné |
a/ Situácia v prípade dovolania číslo 1 a dovolania číslo 3 je jednoduchá a nemala by vyvolávať väčší problém. Keďže dovolanie číslo 1 je prípustné tak podľa úpravy účinnej v čase svojho podania, ako aj v čase, kedy je posudzované, musí byť posúdené ako prípustné. Naopak, dovolanie číslo 3 je podľa oboch úprav, staršej i novej, neprípustným, a teda nebude pochýb o tom, že je ho potrebné ako neprípustné odmietnuť. Zaujímavé síce bude sledovať, akým predpisom bude dovolací súd svoje rozhodnutie odôvodňovať, na výsledok dovolacieho konania to však mať vplyv nebude.
b/ Prípad číslo 2 sme analyzovali vyššie. Asi spravodlivejším by bol z dvoch spomenutých možností výklad, ktorý by dovolanie, prípustné podľa O.s.p., uznal ako prípustné aj následne a to napriek tomu, že podľa úpravy účinnej v čase posudzovania dovolacieho súdu by už prípustným byť nemalo.37 Takýto prístup považujeme za optimálny najmä preto, že v opačnom prípade staviame dovolateľa do pozície, v ktorej bude posúdenie jeho dovolania závislé výlučne od toho, kedy (t.j. za účinnosti ktorého predpisu) bude dovolací súd o príslušnej veci rozhodovať. A to je jednak záležitosť, ktorú príslušný účastník konania nijako ovplyvniť nemôže, ale najmä záležitosť, ktorá neobstojí ani v súvislosti s ústavným princípom rovnosti pred zákonom (dve dovolania podané v rovnakom čase by totiž nemali byť posúdené rozdielne len preto, že sa dostali v inom čase príslušnému dovolaciemu senátu na stôl).
c/ Ostáva situácia číslo 4, kedy je dovolanie podľa O.s.p. neprípustným, no v čase jeho posudzovania dovolacím súdom už úkonom prípustným. Žiaľ, celkom jednoznačný výklad opäť nenachádzam.
Pokiaľ by sme brali do úvahy v predchádzajúcom texte analyzovaný právny názor M. Števčeka, podľa ktorého je právnym účinkom dovolania podaného za účinnosti O.s.p. to, že pokiaľ bolo prípustné podľa O.s.p., má byť posúdené ako prípustné i vtedy, ak je o ňom rozhodované v čase účinnosti CSP, tak v takom prípade by malo tiež platiť, že právnym účinkom dovolania podaného v čase účinnosti O.s.p. a podľa O.s.p. neprípustného je, že má byť posúdené ako neprípustné aj v čase účinnosti CSP. Je však takýto názor s ohľadom na okamžitú aplikabilitu „nových“ procesných noriem prijateľný aj vtedy, ak dovolanie podmienky prípustnosti podľa CSP už spĺňa a je posudzované až v čase účinnosti CSP?
Ako spornú hodnotí situáciu obdobnú nášmu dovolaniu číslo 4 i K. Csach, ktorý sa – ako bolo uvedené vyššie – zaoberá právnymi účinky úkonu z pohľadu účinkov rozhodnutia.38 Zachovanie právnych účinkov právoplatného rozhodnutia i v novej právnej úprave, t.j. zachovanie dôvodov staršej právnej úpravy, ktorými možno odôvodňovať prípustnosť dovolania, bez ďalšieho podľa môjho názoru neznamená, že by nebolo možné odôvodňovať prípustnosť dovolania i ďalšími dôvodmi, ktoré stanovuje nová právna úprava, hoc účinná až v čase posudzovania dovolania zo strany dovolacieho súdu. Nič, čo je uvedené v Civilnom sporovom poriadku, z môjho pohľadu takému výkladu nebráni, ba práve naopak, takýto výklad by bol absolútne v súlade so zásadou okamžitej aplikability. Možno v tejto súvislosti zároveň uviesť, že
37 V tejto súvislosti je možné poukázať aj na časť odôvodnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 264/04, zo dňa 30.11.2005: „Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné právo. … Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie ochrany v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie tejto ochrany však neznamená len úspech v mimoriadnom opravnom konaní, ale každé také rozhodnutie, ktoré odpovedá na obsah dovolania ústavne súladným spôsobom v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).“
38 K tomu pozri CSACH, K.: Časová pôsobnosť hmotných, procesných noriem a judikatúry. In: Zborník z konferencie 21. slovenské dni práva. Bratislava: Slovenská advokátska komora, 2015, s. 23: „Je sporné, či by sa v rozsahu, v akom nová právna úprava rozširuje možnosti ochrany účastníkov a zlepšuje tak ich postavenie, mohla uplatniť aj nová právna úprava.“
už podľa staršej judikatúry Súdneho dvora platilo, že ani pôsobnosť všeobecnej zásady legitímneho očakávania nemôže byť rozšírená takým spôsobom, aby v podstate znemožnila aplikáciu novej právnej úpravy na následky vyplývajúce z právnych skutočností, ktoré vzniknú po dobu účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy.39 Uvedené by malo podľa môjho názoru obzvlášť platiť v prípade, pokiaľ je aplikácia novej právnej normy účastníkovi konania uskutočňujúcemu rozhodujúci úkon (v tomto prípade dovolateľovi podávajúcemu dovolanie) na prospech a navyše, v súlade so všeobecným záujmom ako takým. Kritériá prípustnosti dovolania pritom boli z môjho pohľadu obohatené najmä na základe ustanovenia § 421 CSP, prostredníctvom ktorého normotvorca implementoval do nášho právneho poriadku jednoznačný záujem na jednotnosti rozhodovacej činnosti v právne a skutkovo obdobných veciach. Takúto požiadavku je možné určite akceptovať aj z hľadiska všeobecného záujmu, čo opätovne napomáha tomu, aby sme prípustnosť dovolania v situácii číslo 4 uznali.
Takýto právny názor zastávam pri právnej úprave obsiahnutej v CSP napriek tomu, že uvedený prístup by v určitých prípadoch mohol viesť k zásahu do ústavného princípu rovnosti pred zákonom. Napríklad v situácii dvoch obdobných dovolaní podaných zhruba v rovnakom čase, t.j. v čase účinnosti O.s.p., no posúdených podľa rôznych procesných predpisov a to len v závislosti od rôzneho dátumu rozhodovania o každom z nich zo strany dovolacieho súdu.
5. Je možná „konvalidácia“ zmeškanej lehoty na podanie dovolania?
V súvislosti s princípom okamžitej aplikability je hodno na tomto mieste osobitne upozorniť na zmenu lehoty na podanie dovolania. Kým O.s.p. stanovuje lehotu jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, CSP už lehotu dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu. Princíp okamžitej aplikability by pritom mohol zvádzať k tomu, že zmeškanie jednomesačnej lehoty podľa O.s.p. by sa mohlo akoby „konvalidovať“ v prípade, pokiaľ by dovolanie bolo posudzované dovolacím súdom až za účinnosti novej právnej úpravy, ktorá umožňuje podať dovolanie v dvojmesačnej lehote.40
Takýto výklad by však bol celkom určite nespravodlivý a i nesprávny. Túto situáciu totiž rieši osobitné ustanovenie § 470 ods. 3 CSP:
V zmysle § 470 ods. 3 CSP na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli, sa použijú ustanovenia tohto zákona; ak však zákon doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase.
Z prvej časti ustanovenia § 470 ods. 3 CSP vyplýva nielen to, že CSP sa použije na lehoty, ktoré ešte neuplynuli, ale (argumentom a contrario) logicky tiež to, že na lehoty, ktoré za predchádzajúcej právnej úpravy (O.s.p.) už uplynuli, sa ustanovenia CSP nepoužijú. Ak teda dovolateľ zmešká jednomesačnú lehotu na podanie dovolania stanovenú v O.s.p., nemôže úspešne argumentovať, že „dodržal“ lehotu stanovenú tým predpisom, ktorý je účinný v čase, kedy je o jeho dovolaní rozhodované (CSP).
39 Súdny dvor, 14.01.1987, Německo v. Komise, 278/84, Recueil, s. 1, bod 36; Súdny dvor 29.06.1999, Butterfly Music, C-60/98, Recueil, s. I-3939, bod 25.
40 Túto obavu som vzniesol v už spomenutom príspevku v Bulletine slovenskej advokácie číslo 3/2015. Ako však vyplynie z ďalšieho textu, v tomto prípade išlo o obavu bezdôvodnú.
6. Nevyhnutnosť rozhodovania veľkého senátu?
Z môjho pohľadu je skutočne škoda, že CSP neobsahuje v danej otázke jednoznačnú úpravu, to znamená napríklad ustanovenie, na základe ktorého by sa na dovolania podané ešte počas účinnosti predchádzajúceho právneho predpisu použila predchádzajúca právna úprava. Konečné riešenie sporných situácii (t.j. tých, v ktorých bude prípustnosť dovolania podľa jedného predpisu daná, kým podľa druhého už nie) tak bude zrejme v rukách samotného dovolacieho súdu.
Kľúčové bude prvé rozhodnutie vôbec v každej z týchto situácii. Buď sa daného prvého posúdenia budú následne ostatné dovolacie senáty pridržiavať, alebo – ten, ktorý bude mať iný názor – musí postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu pozostávajúcemu zo siedmich členov (§ 48 Civilného sporového poriadku). Hodno upozorniť, že odlišné rozhodnutie trojčlenného dovolacieho senátu bez postúpenia veci sedemčlennému veľkému senátu by malo bez ďalšieho zakladať porušenie ústavného práva na zákonného sudcu (článok 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).41 Porušenie ústavného práva na zákonného sudcu by však pochopiteľne malo platiť aj opačne, t.j. ak bude vec postúpená na rozhodnutie veľkému senátu, hoci na to nebude dôvod.42
Bude zaujímavé sledovať, ako bude problematika analyzovaná týmto príspevkom napokon rozlúsknutá. Samozrejme, bolo by najlepšie, aby sudcovské plénum Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo a pokiaľ možno i zverejnilo svoje závery o prípustnosti či neprípustnosti dovolaní v sporných do úvahy prichádzajúcich situáciách (v príspevku v tabuľke označených pod číslom 2 a 4) ešte pred tým, ako
41 Pozri napríklad nález Ústavného súdu Českej republiky, IV. ÚS 738/09, zo dňa 11.09.2009: „Podle § 20 odst. 1 zákona o soudech a soudcích, dospěl-li senát Nejvyššího soudu při svém rozhodování k právnímu názoru, který je odlišný od právního názoru již vyjádřeného v rozhodnutí Nejvyššího soudu, postoupí věc k rozhodnutí velkému senátu. Z dokazování provedeného Ústavním soudem nevyplynulo, že by byl dán důvod k výluce z tohoto postupu podle § 20 odst. 2 zákona o soudech a soudcích. Nastolený problém nebyl dosud velkým senátem kolegia Nejvyššího soudu řešen. Z vylíčení průběhu řízení, jež předcházelo vydání napadeného rozsudku, se tedy nepochybně podává, že před přijetím napadeného rozhodnutí mělo být v procesu před Nejvyšším soudem vedeným aplikováno ustanovení § 20 odst. 1 zákona o soudech a soudcích, tedy že ve věci měl rozhodující senát 28 Cdo mající jiný právní názor než v předcházejících věcech řízení přerušit a věc předložit velkému senátu kolegia. Pakliže tak neučinil a ve věci sám rozhodl, uplatnil státní moc v rozporu s čl. 2 odst. 3 Ústavy a čl. 2 odst. 2 Listiny a zatížil řízení vadou nesprávně obsazeného soudu, jež v rovině ústavněprávní představuje porušení ústavního práva na zákonného soudce; příkaz, dle kterého „nikdo nesmí být odňat svému zákonnému soudci“ (čl. 38 odst. 1 Listiny), vyvěrá z požadavku plnění jednoho z principů demokratického právního státu (srov. čl. 1 Ústavy); nerespektování zákona (zde zákona o soudech a soudcích) ohledně toho, v jakém složení senátu má být věc rozhodována, představuje ve svých důsledcích i porušení čl. 90 a čl. 94 odst. 1 Ústavy.“ Obdobne pozri napríklad nález Ústavného súdu Českej republiky IV. ÚS 613/06 zo dňa 18.04.2007.
42 K tomu pozri napríklad BOBEK, M., KÜHN, Z. a kol.: Judikatura a právní argumentace. 2. vydání.
Praha: Auditorium, 2013, s. 359: „Je však třeba mít na paměti, že postup podle ustanovení § 23 Zákona č. 182/1993 Sb., o Ústavním soudu, ve svém důsledku znamená, že o výsledku řízení rozhoduje jiný orgán než senát, čímž může být za určitých podminek porušeno právo na zákonného soudce. Proto je nutné, aby senát pečlivě zkoumal, zda jsou podmínky naplněny.“
Znenie českého § 23 Zákona č. 182/1993 Sb., o Ústavním soudu je pritom nasledovné: „Jestliže senát v souvislosti se svou rozhodovací činností dospěje k právnímu názoru odchylnému od právního názoru Ústavního soudu vysloveného v nálezu, předloží otázku k posouzení plénu. Stanoviskem pléna je senát v dalším řízení vázán.“
ich začne aplikovať na konkrétne právne prípady. Na prijatie zjednocujúceho stanoviska však je potrebné, aby už došlo k nejednotnosti v rozhodovacej činnosti.43 Uvedená skutočnosť pritom už bola predmetom kritiky nejedenkrát.44
Nuž, vyčkajme.