O subjektívnej a kasačnej záväznosti súdneho rozhodnutia

Autor: Mgr. Peter Toth-Vaňo

 

Autor v príspevku analyzuje dva druhy záväznosti súdneho rozhodnutia. Prvý druh nazýva subjektívnou záväznosťou, ktorú odvodzuje z materiálnej stránky právoplatnosti súdneho rozhodnutia. Skúma ju najmä z pohľadu osôb, na ktoré sa táto záväznosť vzťahuje, ako aj z pohľadu okolností a podmienok, za ktorých je možné túto záväznosť prelomiť. Špeciálne sa v tejto súvislosti zameriava na princíp res iudicata – prekážku rozhodnutej veci. Následne sa v príspevku zaoberá kasačnou záväznosťou rozhodnutia súdu vyššej inštancie, a to z viacerých hľadísk. Zameriava sa najmä na špecifikáciu okolností, za ktorých je súd nižšieho stupňa oprávnený túto záväznosť nerešpektovať, možnosťou dotknutej strany konania domáhať sa zrušenia kasačne záväzného rozhodnutia súdu vyššej inštancie, ďalej otázkou, či je inštančne nadriadený súd oprávnený svoj pôvodný právny názor zmeniť, ako aj tým, ktorú časť rozhodnutia je vôbec za záväznú možné považovať. Príspevok sa zaoberá tak ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ako aj Civilného sporového poriadku.

 

1. Úvodom

 

Pojmu záväznosť súdneho rozhodnutia asi každý pomerne dobre rozumie. Väčšina právnikov by takisto bez väčšieho rozmýšľania s určitosťou súhlasila, že z pozitivistického hľadiska môžeme záväznosť súdneho rozhodnutia rozdeliť na viacero druhov. My sa v tomto príspevku a v príspevku, ktorý vyjde v nasledujúcom čísle tohto časopisu, budeme zaoberať záväznosťou súdneho rozhodnutia z troch rôznych hľadísk.

Prvý druh záväznosti budeme odvodzovať z materiálnej stránky právoplatnosti súdneho rozhodnutia. Táto do 30. júna 2016 vyplýva primárne z ustanovenia § 159 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p.“), podľa ktorého je výrok právoplatného rozsudku záväzný (primárne) pre samotných účastníkov daného súdneho sporu, v ktorom bol predmetný rozsudok vydaný.

V druhom prípade nám pôjde o záväznosť kasačného charakteru. Tento druh záväznosti súdneho rozhodnutia vychádza z ustanovení § 226 resp. § 243d ods. 1 O.s.p., podľa ktorých ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, je súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, viazaný právnym názorom nadriadeného súdu (odvolacieho alebo dovolacieho).

Treťou formou záväznosti súdneho rozhodnutia je záväznosť precedenčného charakteru, uplatňovaná ťažiskovo v právnej kultúre common law.

V praxi však v súvislosti s uplatňovaním každého z týchto druhov záväznosti nevznikajú vždy úplne jednoduché situácie. Aj preto sme sa rozhodli k spísaniu nasledujúcich riadkov. O to viac, že – berúc do úvahy dňa 21. mája 2015 Národnou radou Slovenskej republiky prijaté a prezidentom Slovenskej republiky dňa 16. júna 2015 podpísané nové civilno-procesné kódexy – význam tejto problematiky v blízkej budúcnosti určite stúpne. Týkať sa to bude najmä nami naposledy spomenutého druhu záväznosti, ktorému sme sa preto rozhodli venovať v samostatnom príspevku.

O prvých dvoch druhoch záväznosti budeme pojednávať už na tomto mieste. Ani pri nich samozrejme nezabudneme upozorniť a odkázať na úpravu a ustanovenia zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), ktorý má byť účinný a teda i aplikovaný od 1. júla 2016.

 

2. Subjektívna záväznosť súdneho rozhodnutia

 

Ako uvádza M. Števček, „materiálna stránka právoplatnosti súdneho rozhodnutia sa prejavuje predovšetkým v záväznosti rozhodnutia, resp. záväznosti výroku rozhodnutia pre určitý počet subjektov. Hovoríme o subjektívnej hranici záväznosti súdneho rozhodnutia.“¹. Záväznosť súdneho rozhodnutia vyplývajúca prima facie z ustanovenia § 159 ods. 2 O.s.p. (v tomto príspevku ju budeme volať záväznosťou subjektívnou) je v zásade z hľadiska jej praktického uplatňovania najmenej spornou. Výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány. V Civilnom sporovom poriadku je z tohto pohľadu kľúčové ustanovenie § 228 ods. 1. Dané ustanovenie CSP v porovnaní s právnou úpravou účinnou do 30. júna 2016 už neuvádza záväznosť výroku právoplatného rozhodnutia pre všetky orgány, výslovne však špecifikuje, že výrok právoplatného rozsudku je v zásade (ak nie je ustanovené inak) záväzný nielen pre strany konania, ale aj pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán konania po právoplatnosti rozsudku.

Právoplatný rozsudok súdu zakladá pre svojich adresátov právne účinky a títo adresáti sú povinní sa týmito účinkami riadiť. Takýmito adresátmi však nemusia byť vždy len strany konania. Občiansky súdny poriadok v niektorých prípadoch tento druh záväznosti rozširuje, a to napríklad pri rozhodnutí o osobnom stave účastníka konania (§ 159 ods. 2 O.s.p.)², kedy je rozhodnutie záväzné pre každého.³ Civilný sporový poriadok posúva hranice subjektívnej záväznosti výroku právoplatného rozhodnutia aj v konaniach o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach, a to pri určovaní neprijateľnosti zmluvnej podmienky resp. určení, že obchodná praktika je nekalá.⁴

Významná zmena nastala v súvislosti so záväznosťou rozsudkov ovplyvňujúcich vecno-právnu pozíciu (nielen) účastníkov konania. Ustanovenie § 159a O.s.p. totiž špecifikuje, že výrok právoplatného rozsudku pri rozhodnutí o určení vecného práva k nehnuteľnosti, o neplatnosti právneho úkonu, ktorým sa nakladalo s nehnuteľnosťou alebo o neplatnosti dobrovoľnej dražby nehnuteľnosti, je záväzný nielen pre strany konania, ale aj pre účastníkov zmluvy, ktorej sa týka návrh na povolenie vkladu vecného práva k dotknutej nehnuteľnosti a ktorý bol podaný v čase, keď v katastri nehnuteľností bola vykonaná poznámka o danom súdnom konaní.⁵

 

 

¹ ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S. a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár. 1. vydanie. Praha: C.H.Beck, 2009, s. 424.

² Obdobne § 43 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku.

³ Je však možné upozorniť aj napr. na § 54 ods. 2, § 131 ods. 5, či § 183 zákona č. 513/1991 Z. z. Obchodného zákonníka.

⁴ K tomu pozri § 306 a § 305 Civilného sporového poriadku.

⁵ K problematike zápisu poznámky v zmysle § 159a O.s.p. pozri POLÁK, A. – JAKUBÁČ, R.: Poznámka spornosti v katastrálnej praxi; Justičná revue, 65, 2013, č. 10, s. 1255-1263; alebo

 

 

Ustanovenie § 228 ods. 2 CSP však už takúto „rozšírenú“ subjektívnu záväznosť pre konania o neplatnosti právneho úkonu vypustilo, hoci súdy v nadväznosti na § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. (ďalej aj „katastrálny zákon“)⁶ uznávajú od 15.10.2008 naliehavý právny záujem aj pri podávaní takýchto žalôb.⁷ Dôvodová správa síce uvádza, že „záujmom zákonodarcu bolo vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti/platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby určovacej“, ale ako si správne všimol R. Jakubáč, „je však otázne, ako sa aplikačná prax vyrovná so skutočnosťou, že § 133 návrhu Civilného sporového poriadku (poznámka – v znení prijatom Národnou radou Slovenskej republiky ide o ustanovenie § 137) obsahuje len demonštratívny výpočet druhov žalôb“,⁸ berúc do úvahy aj už spomenutý § 34 ods. 2 katastrálneho zákona, ktorý takéto žaloby pripúšťa.

So subjektívnou záväznosťou súdneho rozhodnutia súvisia i ustanovenia Civilného sporového poriadku týkajúce sa intervencie (§ 81 a nasl.). Okrem výnimočných situácii totiž bude platiť, že nesprávne rozhodnutie v právoplatne skončenom spore nebude môcť strane konania namietať ten, komu bol spor oznámený a mal právny záujem na výsledku konania, a to bez ohľadu na to, či daná osoba svoje právo vstúpiť do konania po oznámení o spore využila (t.j. stala sa intervenientom) alebo nie.⁹

Okrem toho, že právoplatným súdnym rozhodnutím vznikajú pre jeho adresátov z jeho výroku vyplývajúce účinky (konštitutívne rozhodnutie), prípadne tieto účinky sú daným rozhodnutím potvrdzované (deklaratórne rozhodnutie), má právoplatnosť súdneho rozhodnutia za následok, že tá istá vec sa nemôže prejednávať opätovne (ustanovenie § 159 ods. 3 O.s.p. resp. § 230 CSP). To znamená, právoplatné rozhodnutie súdu v určitej veci zakladá prekážku res iudicata (prekážka právoplatne rozhodnutej veci).

 

Res iudicata v prípade rozsudkov

 

V prípade prekážky res iudicata ide o jednu z najprísnejšie uplatňovaných zásad procesného práva, a to aj na úkor prípadného porušenia ustanovení hmotnoprávnych. Za veľmi inšpiratívne možno v tejto súvislosti považovať rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší súd SR“ alebo „NS SR“), sp. zn. 1 MCdo 12/2010, zo dňa 30.01.2013. Ako žalobca v danom spore vystupoval nevidomý muž, t.j. osoba trvale neschopná čítať. Podpísal ako predávajúci kúpnu zmluvu, pričom následne sa domáhal neplatnosti tejto zmluvy žalobou, ktorá smerovala voči dvom žalovaným vystupujúcim v danej zmluve ako

 

 

JAKUBÁČ, R.: Rozhodnutie súdu vo veci žaloby o určenie vecného práva k nehnuteľnosti a zápis práva do katastra nehnuteľností; Justičná revue, 65, 2013, č. 11, s. 1396-1407.

⁶ V zmysle § 34 ods. 2 katastrálneho zákona ak súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu alebo neplatnosti dobrovoľnej dražby, okresný úrad vyznačí stav pred týmto právnym úkonom alebo pred dobrovoľnou dražbou; to platí aj vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou a ak je rozhodnutie súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto právna zmena týka.

⁷ K tomu pozri napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 136/2009, zo dňa 20.10.2010, či uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. Cdo 9/2010, zo dňa 24.11.2011.

⁸ K tomu pozri JAKUBÁČ, R.: Úvahy o návrhu Civilného sporového poriadku; Justičná revue, 67, 2015, č. 4, s. 472 a 473.

⁹ K tomu pozri § 87 ods. 2 a § 88 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

 

 

kupujúci. Vo svojej podstate namietal relatívnu neplatnosť kúpnej zmluvy, nakoľko „je nevidiaci, zmluvu sám neprečítal a vzhľadom na jeho vek a nedoslýchavosť na jedno ucho ani nevedel, čo podpisuje. Tvrdil, že kúpna zmluva je neplatná, pri jej spisovaní bol uvedený do omylu a kúpna cena mu nebola vyplatená.“ Okresný súd v Žiline v roku 2002 žalobu zamietol z dôvodu, že nebolo preukázané uzavretie kúpnej zmluvy v kvalifikovanom omyle [§ 49a zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „Občiansky zákonník“)]. Daný rozsudok Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v roku 2003 potvrdil. Pokiaľ žalobca v konaní tvrdil, že predmetný právny úkon je neplatný aj z iných dôvodov (obchádzanie zákona, nedostatok vôle a jej vážnosti), súdy tieto dôvody neposudzovali.

O dva roky neskôr sa ten istý nevidomý muž v novom konaní vedenom voči tým istým účastníkom znovu domáhal neplatnosti tej istej zmluvy. Argumentoval tým, že v skoršom konaní sa súdy zaoberali len relatívnou neplatnosťou právneho úkonu, nezaoberali sa ale jej absolútnou neplatnosťou v zmysle § 37, § 39 a § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, i keď na ňu mali prihliadnuť ex officio. Vo väzbe na ním tvrdenú absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy akcentoval svoju nevidomosť, nedoslýchavosť a nerešpektovanie uvedených ustanovení Občianskeho zákonníka, ako aj § 47 zákona č. 323/1992 Zb. (Notárskeho poriadku). Okresný súd v Žiline tentokrát v roku 2009 žalobe vyhovel a Krajský súd v Žiline jeho rozsudok v roku 2010 potvrdil ako vecne správny.

Najvyšší súd SR, ako súd dovolací, však k tomu v uznesení sp. zn. 1 MCdo 12/2010, uviedol nasledovné:

„Žalobca už vo svojej prvej žalobe uviedol, že je nevidiaci. Skutočnosť, že nie je spôsobilý prečítať akúkoľvek listinu, potvrdila vo svedeckej výpovedi aj jeho ošetrujúca lekárka. Táto skutková okolnosť (nevidomosť žalobcu) bola súdom známa. Pokiaľ na ňu neprihliadli a posúdenie veci zúžili len na dôvody zakladajúce relatívnu neplatnosť, vec po právnej stránke nesprávne posúdili.“

Zdalo by sa, že žalobca uspeje. Avšak procesnoprávna zásada res iudicata zvíťazila nad „spravodlivým“ riešením veci v zmysle noriem hmotnoprávnych:

„V konaní o neplatnosť kúpnej zmluvy, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 7 C 120/2005, potom súdy prehliadli, že išlo o tých istých účastníkov, rovnaký predmet sporu a ten istý skutok; prejednaniu (tej istej) veci v tomto konaní bránila prekážka rozsúdenej veci (res iudicata). Ak napriek tomu túto vec prejednali a rozhodli, došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.“

Najvyšší súd SR preto napadnuté rozhodnutia zrušil a konanie zastavil.

Predmetné rozhodnutie bolo uverejnené aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky 10/2014 pod číslom 139 s nasledovnou osobitne publikovanou právnou vetou:

„Právoplatný rozsudok, ktorým bola zamietnutá žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu, zakladá prekážku veci právoplatne rozhodnutej v konaní o novej žalobe o určenie neplatnosti toho istého právneho úkonu aj vtedy, keď súd v predchádzajúcom konaní svoje rozhodnutie nezaložil na tých istých, už vtedy zistených skutočnostiach, z ktorých sa vyvodzuje neplatnosť právneho úkonu aj v novej žalobe.“

Citovaná právna veta zdôrazňujúca založenie prekážky res iudicata aj v prípade, pokiaľ súd nezaložil svoje pôvodné rozhodnutie na tých istých už vtedy zistených skutočnostiach, môže vyvolať dojem, že prekážka res iudicata by sa nemala uplatňovať v prípade, pokiaľ by existovali také skutočnosti, ktoré v čase pôvodného konania ešte neboli „zistené“, t.j. neboli súčasťou skutkového stavu ako bol v prvotnom konaní predkladaný súdu. Podľa nášho názoru je však takúto myšlienku potrebné odmietnuť. Je totiž (obzvlášť v návrhových konaniach) výlučne zodpovednosťou samotných účastníkov, aby v konaní uviedli príslušné už v danom čase existujúce skutkové okolnosti, ktoré budú mať za následok rozhodnutie súdu v ich prospech. Pokiaľ tak nespravia, nie je dôvod namietať rozsudok súdu, a to ani v prípade, pokiaľ bude vyznievať vo svetle predtým nepredložených skutkových okolností ako nesprávny. O správnosti takéhoto prístupu nás v konečnom dôsledku presvedčuje i inštitút obnovy konania, práve prostredníctvom ktorého je možné dosiahnuť zmenu pôvodného rozsudku v prípade nových skutočností, rozhodnutí či dôkazov, avšak len tých, ktoré účastník konania nemohol použiť v pôvodnom konaní bez svojej viny či v prípade dôkazov aj za predpokladu, ak sa v pôvodnom konaní nemohli vykonať.¹⁰

V súvislosti s materiálnou stránkou právoplatnosti súdneho rozhodnutia hodno spomenúť i judikatúrou pomerne podrobne rozanalyzovaný „konflikt“ žaloby na plnenie a žaloby určovacej. Vo všeobecnosti platí, že prejednanie žaloby na plnenie zakladá prekážku veci právoplatne rozhodnutej pre žalobu určovaciu.¹¹ Samozrejme, o res iudicata nemôže ísť v prípade, pokiaľ vec nebola meritórne prejednávaná, čo sa stáva napríklad v situácii, kedy bolo konanie zastavené na základe späťvzatia žaloby, alebo aj v prípade určovacích žalôb, kedy súd zamietol návrh už z dôvodu, že nebol preukázaný ani naliehavý právny záujem žalobcu na podanej žalobe.¹²

 

Res iudicata v prípade uznesení

 

Samostatnú kategóriu tvoria uznesenia a najmä otázka, do akej miery je konajúci súd uznesením, ktoré v konaní vydal, viazaný – čo sa ďalšieho priebehu konania týka. Občiansky súdny poriadok uvádza, že súd nie je viazaný uzneseniami, ktoré upravujú vedenie konania (§ 170 ods. 2 O.s.p.). Výslovne je potom stanovené, že uznesenie o prerušení konania sa nepovažuje za uznesenie o vedení konania (§ 170 ods. 3 O.s.p.), z čoho by logicky malo vyplývať, že i súd, pokiaľ rozhodne o otázke prerušenia konania, je daným uznesením o prerušení konania viazaný.

Domnievame sa, že nie, a to špeciálne v prípadoch, kedy dôjde k zmene skutkových a právnych okolností, za ktorých bolo pôvodne o otázke prerušenia konania rozhodované. K odlišnému rozhodnutiu o otázke prerušenia konania prišlo napríklad v konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici, ktorého predmetom bolo vylúčenie majetku zo súpisu konkurznej podstaty. V danom konaní bol pôvodne návrh žalobcu na prerušenie konania do času, kým neskončí súvisiace konanie o určení neplatnosti záložnej zmluvy vedené na inom súde, zamietnutý, a to na základe uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Obdo 9/2010, zo dňa 31.05.2010, ako súdu dovolacieho. V roku 2014 však Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 43CoKR/15/2014, zo dňa 18.12.2014, konanie o vylúčenie majetku zo súpisu bez návrhu prerušil do skončenia predmetného súvisiaceho konania, vedomý si aj toho, že o otázke prerušenia konania už bolo v konaní rozhodované, a to dokonca Najvyšším súdom SR. Svoje rozhodnutie odôvodnil Krajský súd v Banskej Bystrici tým, že v danom súvisiacom konaní prišlo medzičasom k zmene žalobného petitu (na určenie neexistencie záložného práva k príslušnému majetku).

Obdobná situácia môže nastať, ak je súdne konanie prerušené do času právoplatného skončenia iného konania a v danom inom konaní nastanú po čase také zmeny, v dôsledku ktorých už výsledok daného súvisiaceho konania nemá ako ovplyvniť rozhodnutie vo veci samej v prerušenom konaní. Bolo by iste nedôvodné, pokiaľ by i v takom prípade súd, ktorého konanie je prerušené, musel napriek daným zmenám čakať na právoplatné ukončenie súvisiaceho konania v zmysle predtým vydaného uznesenia, hoci by bolo zrejmé, že rozhodnutie v súvisiacom konaní už nebude mať žiadny význam pre výsledok prerušeného konania. V danom prípade teda konajúci súd môže vydať uznesenie o pokračovaní v konaní, voči ktorému nie je prípustné odvolanie.¹³

V tejto súvislosti stojí za zmienku, že Civilný sporový poriadok takisto v ustanovení § 237 ods. 2 uvádza, že súd nie je viazaný uznesením, ktorým sa upravuje vedenie konania. Na rozdiel od Občianskeho súdneho poriadku však už na nijakom mieste nešpecifikuje, že uznesenie o prerušení konania sa za uznesenie, ktorým sa upravuje vedenie konania, nepovažuje. Z toho možno vyvodiť, že s účinnosťou od 01. júla 2016 je potrebné aj uznesenie o prerušení konania považovať za uznesenie, upravujúce vedenie konania a teda, že konajúce súdy už nebudú uznesením o prerušení konania nijako viazané¹⁴ a kedykoľvek budú môcť (i) napriek predchádzajúcemu prerušeniu iniciovať opätovné prejednávanie veci samej (aj v prípade, ak nepríde k zmene pomerov), resp. (ii) konanie prerušiť, hoci predtým bol návrh na prerušenie konania zamietnutý.

 

 

¹³ K tomu pozri napríklad uznesenie NS SR, sp. zn. 3Cdo 369/2012, zo dňa 05.02.2013.

¹⁴ Je však nevysvetliteľné, z akého dôvodu o tejto zmene nie je ani zmienka v dôvodovej správe k Civilnému sporovému poriadku. Tá totiž k ustanoveniu § 237 (vo vládnom návrhu § 231) CSP len uvádza, že „navrhované pravidlá viazanosti súdu uznesením vychádzajú z doterajšej aplikačnej praxe, ktorá nevykazuje žiadne zásadné nedostatky“.

 

 

Vyššie uvedenú argumentáciu, na základe ktorej môže byť v prípade zmeny pomerov prelomená záväznosť uznesení súdov, je možné primerane podporiť i uzneseniami vydanými vo veciach predbežných opatrení.¹⁵ Za pomerne inštruktážny príklad môže poslúžiť konanie vedené na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 26Cb/65/2010. V danom spore žiadal žalobca po začatí konania o nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by súd zakázal žalovanému nakladať s jeho nehnuteľným majetkom z dôvodu, aby nebol ohrozený prípadný výkon rozhodnutia vo veci samej. Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 17.08.2011 dané predbežné opatrenie nariadil. Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovaného zmenil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia uznesením sp. zn. 2Cob/415/2011, zo dňa 04.11.2011, v spojení s opravným uznesením zo dňa 28.11.2011, zamietol, a to z dôvodu, že nebola osvedčená reálna a bezprostredná hrozba, že budúci výkon rozhodnutia by mohol byť zmarený alebo sťažený. V nasledujúcom roku žalobca v danom konaní požiadal o nariadenie identického predbežného opatrenia opätovne. Tentokrát však poukázal na to, že na katastrálnom portáli sa v súvislosti s nehnuteľnosťou žalovaného objavila informácia o začatí najprv záznamového a následne vkladového konania. Žalobca zároveň uviedol, že žalovaný medzičasom už previedol všetky svoje pozemky. Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 28.02.2012 opäť dané predbežné opatrenie nariadil. Žalovaný sa opäť odvolal, tentokrát však neúspešne, nakoľko odvolací súd už – na rozdiel od svojho prvého rozhodnutia z roku 2011 – mal za to, že výkon súdneho rozhodnutia je s ohľadom na konanie žalovaného ohrozený. Preto uznesením sp. zn. 3Cob/160/2012, zo dňa 21.05.2012, napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa tento raz potvrdil. Po zhruba dvoch rokoch žalovaný požiadal o zrušenie uvedeného predbežného opatrenia. Okresný súd Bratislava III však jeho návrh uznesením zo dňa 02.03.2015 zamietol, nakoľko mal za to, že žalovaným uvádzané skutočnosti sú takými, o ktorých vedel už v čase nariadenia predbežného opatrenia. Výslovne pritom uviedol, že „pokiaľ by mal súd opätovne prehodnocovať tie isté skutočnosti (splnené podmienky), porušil by tým zásadu res iudicata, t.j. zásadu zákazu opätovne prejednať vec, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté“.

V konečnom dôsledku, i pre rozsudky platí, že zmena pomerov umožňuje v určitých prípadoch opätovné podanie už raz – z hľadiska predmetu konania – prejednaných žalôb.¹⁶

 

Záverom k subjektívnej záväznosti súdneho rozhodnutia

 

Všeobecne teda možno povedať, že v prípade analyzovaného prvého druhu záväznosti, nami nazvaného ako subjektívna záväznosť, ide o záväznosť majúcu vplyv len na v rozhodnutí konkrétne určené subjekty (okrem výslovne v zákone stanovených prípadov), avšak zároveň o záväznosť najprísnejšiu, uplatňovanú aj za

 

 

¹⁵ K tomu porovnaj § 77 ods. 2 O.s.p. či § 334, § 350 ods. 1 písm. d) alebo aj § 329 ods. 3 CSP, ktorý má nasledovné znenie: Ak po vydaní uznesenia, ktorým bol zamietnutý návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, dôjde k zmene skutkových okolností významných pre rozhodnutie, nezakladá právoplatné rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, prekážku rozhodnutej veci.

¹⁶ K tomu pozri napríklad už bradatý R 31/1963: „Zamietavý rozsudok vo veci rozvodu manželstva zakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci, pokiaľ po predchádzajúcom súdnom rozhodnutí nenastali nové skutočnosti, ktoré by samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami, ktoré už boli predmetom konania predchádzajúceho zamietavému rozhodnutiu, mohli byť podkladom pre záver o hlbokom a trvalom rozvrate manželstva.“

 

 

situácie, pokiaľ právne posúdenie veci, z hľadiska noriem hmotného práva, bolo nesprávne.¹⁷ Možno zároveň povedať, že prelomenie tejto záväznosti je (odhliadnuc na tomto mieste od možnosti uplatnenia mimoriadnych opravných prostriedkov) v určitom druhu konaní v zásade možné len z dôvodu okolností, ktoré nastali až po vydaní rozhodnutia vo veci a ktoré odôvodňujú – pri opätovne začatom spore medzi rovnakými účastníkmi s rovnakým predmetom konania – odlišný výrok súdneho rozhodnutia (napr. v prípade konania o rozvod manželstva, v prípade rozhodovania o predbežných opatreniach a pod.). Súd tiež nie je viazaný uzneseniami, ktorými sa upravuje vedenie konania. Medzi také patrí od 1. júla 2016 aj uznesenie o prerušení konania.

 

​3. Kasačná záväznosť rozhodnutia súdu vyššej inštancie

 

Ďalším druhom záväznosti je záväznosť kasačného charakteru. Táto vyplýva ustanovení § 226 či § 243d ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorých je súd nižšieho stupňa opätovne prejednávajúci vec v prípade, pokiaľ nadriadený súd zrušuje jeho pôvodné rozhodnutie a vec mu vracia na ďalšie konanie, viazaný právnym názorom nadriadeného súdu.¹⁸ Od 01. júla 2016 je potrebné obdobne aplikovať ustanovenia § 391 ods. 2 resp. § 455 Civilného sporového poriadku. V prípade bezdôvodného nerešpektovania právneho názoru súdu vyššej inštancie dochádza k obmedzeniu práva strany konania na spravodlivý súdny proces.¹⁹

 

Možnosti nerešpektovania kasačnej záväznosti zo strany súdu nižšej inštancie

 

Kasačná záväznosť však môže byť predsa len za určitých okolností prelomená.

Prvým dôvodom je situácia, kedy je skutkový stav v priebehu ďalšieho konania nasledujúceho po zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu iný, a to v dôsledku predloženia ďalších dôkazov či uvedenia takých skutkových okolností, pre ktoré už právny názor nadriadeného súdu na danú vec nedopadá resp. ho nie je už možné aplikovať.²⁰ Zatiaľ len z hľadiska teoretického možno na tomto mieste pre inšpiráciu

 

 

¹⁷ K tomu pozri aj napríklad SEDLAČKO, F.: Judikatúra k záväznosti judikatúry – hľadanie optimálneho riešenia. In: Zborník z konferencie 21. slovenské dni práva. Bratislava: Slovenská advokátska komora, 2015, s. 35: „V právnych systémoch postavených na princípe trojdelenia štátnej moci platí pôvodná rímska zásada, že rozsudok sa vždy pokladá za pravdu (iudicium semper pro veritate accipitur). To platí aj v prípade, ak rozsudok nie je v súlade s objektívnym právom a z hľadiska aplikácie právnych noriem predstavuje neželaný, avšak napriek tomu záväzný individuálny právny akt. Naznačený rozkol medzi právom a rozsudkom, ako dvoma osobitnými prejavmi výkonu štátnej moci, vyznieva teda z pohľadu konkrétneho účastníka konania vždy v prospech rozsudku.“

¹⁸ K možnej špecifikácii pojmu „právny názor“ pozri napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, II. ÚS 433/2011, zo dňa 11.07.2012: „Obsah pojmu „právny názor“ v ustanovení § 243d ods. 1 prvej a druhej vety OSP bol definovaný teóriou i súdnou praxou tak, že odvolací súd je viazaný názorom dovolacieho súdu tak pri posudzovaní otázok hmotného práva (aká právna norma a akým spôsobom má byť aplikovaná), ako aj pri aplikácii procesných predpisov (v čom spočívali vady v dokazovaní, iné vady v konaní, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, z akého dôvodu je potom rozhodnutie nesprávne a v čom sa nesprávnosť prejavuje).“

¹⁹ Napr. uznesenie NS SR, sp. zn. 5 Obo 2/2014, uverejnené v časopise Zo súdnej praxe č. 6/2015 pod č. 57: „Nerešpektovanie právneho názoru vysloveného v rozhodnutí odvolacieho súdu súdom prvého stupňa, je obmedzením účastníka v jeho práve na súdnu ochranu ako aj práva na spravodlivý proces.“

²⁰ Pozri napríklad uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, III. ÚS 371/2011, zo dňa 13.09.2011: „Čo sa záväzného právneho názoru najvyššieho súdu týka, tak ten je záväzný pre správny orgán za predpokladu, že nedôjde k zmene alebo ustáleniu iných rozhodných skutočností, z ktorých tento záväzný názor vychádzal.“

 

 

 

citovať príspevok M. Hlušáka, uverejnený na jednom z internetových právnych portálov, poukazujúci na doktrinálnu teóriu law of the case, aplikovanú v Spojených štátoch amerických:

„Ak odvolateľ vo svojom prvom odvolaní nevzniesol voči rozhodnutiu nejakú námietku, hoci tak urobiť mohol, nemôže ju už vzniesť v žiadnom inom následnom odvolaní. „Táto doktrína zabezpečuje efektívnosť súdnictva a bráni nekonečným sporom. Jej základnej logike sa vyrovná základná férovosť – strana, ktorej sa už dala jedna možnosť dobre sa do jablka zahryznúť, by už druhú šancu dostať nemala.“ Perkin-Elmer v. Computervision, 732 F.2d 888. Hoci ani v USA asi neplatí tento princíp absolútne, myslím, že rovnaký prístup by niekedy urýchlil konania aj u nás.“²¹

Z tohto pohľadu však bude zaujímavé sledovať, do akej miery budú súdy využívať ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania obsiahnuté v Civilnom sporovom poriadku.²² Na ich základe totiž nemusí súd prihliadnuť na tie prostriedky procesnej obrany a útoku, ktoré mohla strana predložiť už skôr.²³ Otáznou je však fakultatívnosť danej úpravy, každý jeden sudca totiž môže aplikovať tieto ustanovenia celkom inak. V danom prípade budú teda zrejme vo výhode tí právni zástupcovia, ktorí budú pojednávať takpovediac v „domácom“ prostredí.²⁴

Druhým dôvodom oprávneného nerešpektovania kasačnej záväznosti je situácia, kedy právny názor nadriadeného súdu nezodpovedá posúdeniu určitej (predbežnej) otázky, ku ktorej vyriešeniu medzičasom prišlo, a to buď zo strany iného súdu alebo iného orgánu, majúceho právomoc danú otázku posúdiť. V ustanovení § 135 ods. 1 O.s.p. sa taxatívne vymedzujú prípady, ktoré súd sám riešiť prejudiciálne nemôže, nemal by ich teda riešiť pri svojom posúdení ani odvolací súd. Avšak v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p. si iné otázky môže súd posúdiť sám, a to pokiaľ o nich príslušný orgán nerozhodol. Pokiaľ však k rozhodnutiu takýchto otázok zo strany príslušného orgánu príde, súd musí v danom prípade z takého rozhodnutia o takej otázke vychádzať, a to aj na úkor toho, že nebude v ďalšom konaní rešpektovať právny názor nadriadeného súdu. Trochu nešťastne použitý výraz „vychádzať“ je pritom v judikatúre prevažne interpretovaný tak, že konajúci súd je takýmto posúdením iného príslušného orgánu viazaný, resp. že takéto posúdenie je preň záväzné.²⁵

 

 

²¹ HLUŠÁK, M.: Právny názor a jeho záväznosť; príspevok je dostupný na http://www.lexforum.cz/525.

²² V zmysle § 153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. V zmysle § 153 ods. 2 CSP na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.

²³ Je však potrebné uviesť, že ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania sa nepoužijú napríklad v sporoch o ochrane slabšej strany, a to v zásade vždy, ak je to na prospech práve slabšej strany (k tomu pozri § 296, § 303 ods. 3, § 312, či § 320 CSP).

²⁴ K tomu pozri MELZER, F.: Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. 2. vydání. Praha: C.H.Beck, 2011, s. 37: „Praktický právník má často zkušenost, že pozná-li způsob myšlení konkrétního soudce, jeho přístup k právu, jinými slovy jeho osobní právní metodologii, je výrazně jednodušší předvídat, jak bude v konkrétních případech rozhodovat.“

²⁵ Napríklad rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. M Obdo V 1/2002: „Ak sa na druhovo rovnakých výrobkoch použije viacero samostatných riešení, z ktorých niektoré je chránené priemyselným vzorom, iné úžitkovým vzorom, bez ďalšieho to neznamená, že tieto rozhodnutia Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky sú v kolízii. Pokiaľ ide o zabezpečenie súdnej ochrany týmto samostatným riešeniam, súd v občianskom súdnom konaní z týchto rozhodnutí vychádza (§ 135 ods. 2 O.s.p.), čo v praxi znamená, že je nimi viazaný.“ Alebo R 14/2005: „V konaní o vydanie veci súd nemôže preskúmať správnosť rozhodnutia správneho orgánu o zaistení veci; týmto rozhodnutím je viazaný podľa ustanovenia § 135 ods. 2 O.s.p. a je povinný z neho vychádzať.“

 

 

Je však otázkou, či takýto v zásade jednotný prístup budú mať súdy aj odo dňa nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku. V zmysle § 194 ods. 2 CSP totiž platí, že ak bolo o prejudiciálnej otázke²⁶ príslušným orgánom rozhodnuté, súd má na takéto rozhodnutie „prihliadnuť“ a „vysporiadať sa s ním v odôvodnení rozhodnutia“. Gramatický výklad akoby na strane jednej síce stanovoval povinnosť vziať rozhodnutie príslušného orgánu do úvahy (t.j. „prihliadnuť“ naň), avšak na strane druhej akoby zároveň pripúšťal odlišné posúdenie prejudiciálnej otázky, a to pokiaľ konajúci súd uvedie v odôvodnení relevantné dôvody, pre ktoré sa s rozhodnutím príslušného orgánu nestotožňuje (t.j. „vysporiada“ sa s ním). Pokiaľ sme teda v súčasnosti účinné znenie § 135 ods. 2 O.s.p. a použitie slova „vychádzať“ označili v predchádzajúcom texte ako nie príliš šťastné, znenie v § 194 ods. 2 CSP vzbudzuje z nášho pohľadu ešte viac pochybností, a to napriek tomu, že dôvodová správa k danému ustanoveniu Civilného sporového poriadku paradoxne uvádza, že súčasná formulácia ustanovenia § 135 ods. 2 O.s.p. sa „precizuje“. Kto bude chcieť, môže pritom oslabenie záväznosti právoplatných rozsudkov rozhodujúcich vo veci samej o otázkach, ktoré sú prejudiciálne posudzované v inom konaní, odvodzovať aj v úvode tohto článku z už spomenutého ustanovenia § 228 ods. 1 CSP, ktoré – pri komparácii s dnes účinným § 159 ods. 2 O.s.p. – už neuvádza ich záväznosť i „pre všetky orgány“.²⁷

Bez ohľadu na uvedené by sa však ani za účinnosti Civilného sporového poriadku nič nemalo meniť na už konštatovanom fakte, že odlišné posúdenie (predbežnej) otázky zo strany príslušného orgánu bude oprávňovať súd nižšej inštancie právny názor inštančne nadriadeného súdu nerešpektovať.

Tretím možným prípadom oprávneného nerešpektovania právneho názoru vyjadreného v kasačnom rozhodnutí inštančne nadriadeného súdu je situácia, kedy v medziobdobí dôjde k zmene príslušnej na prejednávanú vec dopadajúcej právnej úpravy.²⁸ Táto tretia okolnosť však akosi automaticky evokuje otázku – môžeme pod danú situáciu akoby subsumovať i zmenu judikatúry vrcholového súdu, s ktorou sa právny názor odvolacieho súdu vyslovený v zrušovacom rozhodnutí dostáva do rozporu? V tejto súvislosti možno citovať z myšlienok Filipa Melzera:

„Zákonodarce, jak již toto slovo samo říká, dává zákony, tedy právní předpisy. Zákonodarce tak přísně vzato není normotvůrce, nýbrž „jen“ produkuje základní

 

 

 

²⁶ Samozrejme o takej otázke, ktorú bol oprávnený súd prejudiciálne posudzovať aj samostatne. Aj Civilný sporový poriadok totiž (podobne ako O.s.p. v § 135 ods. 1) v § 193 taxatívne vymenúva tie otázky, ktoré súd sám prejudiciálne posudzovať nemôže.

²⁷ V súvislosti s prípadným rozporom skutočného úmyslu zákonodarcu a budúcej aplikačnej praxe nám nedá nespomenúť slová aj na Slovensku čoraz citovanejšieho Gustava Radbrucha: „Vôľa zákonodarcu nie je metódou výkladu, ale cieľom výkladu a výsledkom výkladu, výrazom pre apriornú nevyhnutnosť systémovo nerozporného výkladu celého právneho poriadku. Je preto možné konštatovať ako vôľu zákonodarcu to, čo nikdy ako vedomá vôľa autora zákona nebolo prítomné. Interpret môže zákonu rozumieť lepšie, než mu rozumeli jeho tvorcovia, zákon môže byť múdrejší než jeho autori – on dokonca musí byť múdrejší než jeho autori.“ K tomu pozri RADBRUCH, G.: Rechtsphilosophie. Studienausgabe. Hrsg. R. Dreier, S. Paulson, Heidelberg, 1999, s. 107.

²⁸ Na tomto mieste je však samozrejme nevyhnutné aspoň spomenúť riziko neprípustného retroaktívneho zásahu do posúdenia minulých právnych vzťahov. K tomu pozri napríklad DVOŘÁK, B.: Dvě poznámky k intertemporalitě; Právní rozhledy, 22, 2014, č. 6, s. 203 až 206.

 

 

 

materiál, hmotu pro formulaci norem, která přísluší zásadně moci soudní. Na tvorbě práva se proto podílí jak moc zákonodárná, tak i moc soudní.“²⁹

Podstatný rozdiel medzi mocou zákonodarnou a mocou súdnou v slovenských právnych pomeroch však vidíme v tom, že kým právne predpisy sú záväzné všeobecne, o súdnych rozhodnutiach vrcholových súdov to povedať v zásade nemožno. Z hľadiska súvzťažnosti a vzájomnej súvislosti právnych noriem nachádzajúcich sa v Občianskom súdnom poriadku sa môže zdať, že precedenčný charakter by sme mohli v našich pomeroch priznať rozhodnutiam Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev.³⁰ Vyplýva to z ustanovenia § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p., v zmysle ktorého rozpor súdneho rozhodnutia vnútroštátneho súdu práve s uvedenou kategóriou rozhodnutí európskych orgánov zakladá dôvod na obnovu konania.³¹ Ako však uvádza M. Bobek, „nad rámec konkrétní kauzy Soudní dvůr v dosavadní judikatuře potvrdil pouze závaznost svých rozhodnutí týkajících se platností aktů práva Unie, a to ve své podstatě pouze nepřímo.“³²

V súvislosti so spomenutým ustanovením § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p.³³ týkajúcim sa možnosti obnovy konania v prípade rozhodnutia Súdneho dvora, je hodno komparatívne poukázať i na úpravu § 397 písm. e) CSP, v zmysle ktorého je proti právoplatnému rozsudku prípustná žaloba na obnovu konania, ak je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, Rady Európskej únie alebo Komisie, ktoré je pre strany záväzné. Doplnenie uvedeného dodatku „ktoré je pre strany záväzné“ teda akoby relativizovalo možnosť, aby rozhodnutím napr. Súdneho dvora v obdobnej veci bolo záväzne ovplyvňované aj konanie týkajúce sa iných strán konania.³⁴

 

 

²⁹ MELZER, F.: Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. 2. vydání. Praha: C.H.Beck, 2011, s. 44.

³⁰ BOBEK, M., KÜHN, Z. a kol.: Judikatura a právní argumentace. 2. vydání. Praha: Auditorium, 2013, s. 306: „…rozhodnutí Soudního dvora mají v rámci současného českého práva asi nejdále nakročeno ke skutečným precedentům, byť tedy pouze de facto a tak trochu v utajení.“

³¹ K obnove konania v dôsledku rozhodnutia medzinárodného súdu pozri napríklad DRGONEC, J.: Zmena rozhodnutia Ústavného súdu SR v dôsledku rozhodnutia medzinárodného súdu; Zo súdnej praxe, 18, 2013, č. 6, s. 249-253. Rovnako je možné osobitne upozorniť aj na s účinnosťou od 01.01.2015 novelizovaný zákon č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, ktorý už v ustanoveniach § 75 a nasl. obsahuje aj ustanovenia o obnove konania pred Ústavným súdom SR (v dôsledku rozhodnutia orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná).

³² BOBEK, M., KÜHN, Z. a kol.: Judikatura a právní argumentace. 2. vydání. Praha: Auditorium, 2013, s. 305. M. Bobek k tomu ďalej uvádza: „Obecnou závaznost svých rozhodnutí týkajících se výkladu práva Unie, v praxi tedy drtivé většiny všech rozsudků vydaných v rámci řízení o předběžné otázce, Soudní dvůr ovšem nikdy výslovně nepotvrdil. Skutečnost, že judikatura Soudního dvora je vskutku pro vnitrostátní soudy členských států závazná, lze vlastně dovozovat pouze nepřímo, a to dosti nepoeticky ze série sankcí, které mohou následovat v případě, kdy se soud členského státu judikaturou Soudního dvora neřídí.“

³³ V zmysle § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p. právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania, ak je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev.

³⁴ Dôvodová správa k Civilnému sporovému poriadku k tomu uvádza len nasledovné: „Pôvodné dôvody obnovy konania ostávajú zachované, rozhodnutím podľa písm. e) je napríklad rozhodnutie Rady Európskej únie, či rozhodnutie Európskej komisie o štátnej pomoci a podobne.“

 

 

 

Je vhodné tiež uviesť, že kasačná záväznosť rozhodnutia súdu vyššej inštancie (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky nevynímajúc) nemôže brániť všeobecnému súdu, aby sa obrátil na Súdny dvor, pokiaľ sa napríklad posúdenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústavný súd SR“ alebo „ÚS SR“) zdá byť v rozpore s právom Európskej únie:

„Článok 267 ZFEÚ³⁵ sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, akým je súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, má povinnosť obrátiť sa z vlastného podnetu na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania, aj keď rozhoduje vo veci, ktorá mu bola vrátená na konanie po tom, ako bolo jeho prvé rozhodnutie zrušené ústavným súdom dotknutého členského štátu a vnútroštátne pravidlo mu stanovuje povinnosť rozhodnúť v spore v zmysle právneho názoru vyjadreného týmto ústavným súdom… Vnútroštátne pravidlo, ktoré zaväzuje Najvyšší súd SR riadiť sa právnym názorom Ústavného súdu SR, teda nemôže brániť vnútroštátnemu súdu, aby sa obrátil na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania v ktoromkoľvek okamihu počas konania, ktorý považuje za vhodný, a neuplatnil v prípade potreby posúdenie vyjadrené Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktoré sa zdá byť v rozpore s právom Únie.“³⁶

Rozhodnutia Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev by teda kasačnú záväznosť „prelamovať“ mohli,³⁷ a to pokiaľ budú dopadať na prejednávanú právnu vec, obzvlášť pokiaľ dôjde k ich vydaniu v medziobdobí, t.j. po vydaní onoho kasačne záväzného súdneho rozhodnutia súdu vyššej inštancie.³⁸

 

 

 

³⁵ Článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie znie nasledovne: „Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položi v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Ak sa takáto otázka položí v prebiehajúcom konaní pred súdnym orgánom členského štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie koná bezodkladne.“

³⁶ C-416/10. Jozef Križan a ostatní proti Slovenskej inšpekcii životného prostredia, za účasti Ekologická skládka, a.s. Rozsudok Súdneho dvora z 15.01.2013, s. 16-17, § 71 a § 73.

³⁷ K tomu pozri ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S. a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár. 1. vydanie. Praha: C.H.Beck, 2009, s. 657: „Ide o vyjadrenie supranacionálneho charakteru tzv. komunitárneho (európskeho) práva a princípu priority, nadradenosti komunitárneho práva vnútroštátnemu. Princíp priority európskeho (komunitárneho) práva je v ust. § 228 ods. 1 písm. e) pretavený aj do zásady prednosti rozhodnutí Súdneho dvora ES, resp. iného orgánu ES vo vzťahu k vnútroštátnemu rozhodnutiu. Každé rozhodnutie vnútroštátneho súdneho orgánu musí byť konformné s judikatúrou Súdneho dvora ES, resp. s rozhodovacou činnosťou iných orgánov ES.“

³⁸ Je na mieste pripomenúť, že judikatúru Súdneho dvora je potrebné odlišovať od judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva: „Srovnávaním postavení judikatury obou evropských soudů, tedy ESLP a Soudního dvora EU, v právních řádech členských států vystupuje do popředí význam rané judikatury Soudního dvora týkající se přednosti a přímého účinku unijního práva v právních řádech členských států. Lze bez nadsázky říci, že stanovením obou principů dosáhl Soudní dvůr kopernikovského obratu: sám totiž stanovil způsob průniku práva EU do právních řádů členských států. … K podobnému obratu v judikatuře ESLP nikdy nedošlo. Ač Evropská úmluva a právo z ní plynoucí je „ústavním nástrojem Evropského veřejného pořádku“, určení hierarchie a vnitrostátní závaznosti jak Evropské úmluvy samotné, tak judikatury ESLP, zůstává v kompetenci jednotlivých smluvních stran.“ – BOBEK, M., KÜHN, Z. a kol.: Judikatura a právní argumentace. 2. vydání. Praha: Auditorium, 2013, s. 312.

 

 

 

Sme však toho názoru, že dňom, kedy nadobúda účinnosť Civilný sporový poriadok, bude z pohľadu súdu nižšej inštancie možné rozhodnúť odchylne od právneho názoru súdu vyššej inštancie takisto v prípade, ak v medziobdobí (po tom, čo došlo k vydaniu rozhodnutia inštančne nadriadeného súdu) dôjde k vydaniu rozhodnutia zo strany tzv. veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.³⁹ Uvedená zmena z nášho pohľadu vyplýva zo zmeny náhľadu na posledný nami analyzovaný druh záväznosti súdnych rozhodnutí, ku ktorej v našich pomeroch príde práve s účinnosťou od 1. júla 2016 (v tomto ohľade v podrobnostiach odkazujeme na príspevok týkajúci sa precedenčnej záväznosti súdnych rozhodnutí, ktorý bude vydaný v nasledujúcom čísle tohto časopisu).

Pri analýze dôvodov, ktoré odôvodňujú nerešpektovanie inak záväzného právneho názoru súdu vyššej inštancie, je však nevyhnutné dodať, že tieto dôvody by nemali byť zo strany súdu nižšej inštancie zneužívané. Na toto riziko upozornil sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky Milan Ľalík:

„Táto kasačná (inštančná v tej istej veci) záväznosť je pri nezmenenom stave absolútnou záväznosťou, o ktorej sa už nepolemizuje, či vyslovený právny názor v kasačnom náleze je správny, fundovaný či úplný, a to nie z presvedčenia

ústavného súdu o svojej vlastnej neomylnosti, ale z nutnosti definitívne skončiť danú vec v primeranom čase a predísť tak jej nekonečnému vracaniu. Táto zásada sa však v praxi často obchádza najmä tým, že názorom zaviazaný orgán verejnej moci (súd) účelovo doplní skutkový stav veci, len aby nebol formálne viazaný právnym názorom ústavného súdu a v ostatnom čase aj tým, že sa všeobecný súd účelovo obráti s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ v situácii, kedy ústavným súdom nie je riešená otázka únijného práva, takže je bezvýhradne viazaný názorom ústavného súdu. Takúto prax treba veľmi rázne odmietnuť, lebo smeruje k dekonštrukcii a izolácii ústavného súdu a oslabovaniu jeho postavenia v hierarchii orgánov verejnej moci, a to vlastnou rozhodovacou činnosťou.“⁴⁰

 

Čo ak je právny názor inštančne nadriadeného súdu nesprávny

 

Logickou otázkou účastníka konania častokrát je, či má súd povinnosť byť viazaný aj takým právnym názorom nadriadeného súdu vysloveným v tej istej veci, ktorý sa zdá z objektívneho hľadiska nesprávny. Zastávame názor, že princíp právnej istoty neumožňuje (okrem vyššie uvedených výnimiek) súdu, ktorý má vo veci opätovne rozhodnúť, zvažovať, do akej miery sa môže odchýliť od právneho názoru nadriadeného súdu. Kasačná záväznosť rozhodnutí súdov, respektíve ustanovenia § 226 resp. § 243d ods. 1 O.s.p. (či § 391 ods. 2 resp. § 455 CSP) jednoducho nútia súd prvého stupňa dostáť poslušnosti a právneho názoru inštančne nadriadeného súdu sa držať.

Príkladom takejto situácie je konanie vedené na Krajskom súde v Banskej Bystrici ako súde odvolacom resp. na Najvyššom súde SR ako súde dovolacom, v ktorom sa okrem iného riešila otázka, ktorý nárok je potrebné si oprávnenou osobou uplatňovať prioritne – či bezdôvodné obohatenie od povinnej osoby, alebo náhradu škody voči štátu, v dôsledku postupu ktorého dané bezdôvodné obohatenie tretieho subjektu

 

 

³⁹ § 48 Civilného sporového poriadku.

⁴⁰ ĽALÍK, M.: Judikatúra – mýty a skutočnosť v slovenskej realite. In: Zborník z konferencie 21. slovenské dni práva. Bratislava: Slovenská advokátska komora, 2015, s. 56-57.

 

 

 

vzniklo.⁴¹ Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom prvom uznesení⁴² uviedol nasledovné:

„Možno preto urobiť záver, že tým, že bezdôvodné obohatenie má subsidiárny charakter, predstavuje len podporný titul pre ochranu osoby postihnutej v majetkovej sfére; primárnym bude vždy inštitút náhrady škody, ak osobe dlžníka možno pričítať zodpovednosť za protiprávne konanie. Preto názor krajského súdu, že právo na náhradu škody vôbec nevznikne (či ešte nevznikne), kým potencionálny poškodený má možnosť žiadať najprv vydanie bezdôvodného obohatenia, či tento nárok vymáhať v lehote uvedenej v ust. § 110 ods. 1 Obč. zák. (porovnaj aj stanovisko Najvyššieho súdu SR pod sp.zn. Cpj 70/83 a pod.), je názorom arbitrárnym.“

Krajský súd v Banskej Bystrici si však evidentne bol vedomý v podstate ustálenej rozhodovacej činnosti v uvedenej špecifickej otázke, a to či už berúc do úvahy rozhodnutia Ústavného súdu SR,⁴³ Najvyššieho súdu SR,⁴⁴ či dokonca Najvyššieho súdu Českej republiky,⁴⁵ na základe ktorých je nevyhnutné prioritne pred náhradou škody voči štátu uplatňovať resp. vymáhať nárok z titulu bezdôvodného obohatenia, nakoľko ak oprávnená osoba má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu a to existencia samotnej škody (ibaže by daná oprávnená osoba preukázala bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia, ak táto bezúspešnosť nebola ňou zavinená). Preto, avšak v rozpore s kasačnou záväznosťou uznesenia inštančne nadriadeného súdu, Krajský súd v Banskej Bystrici svojím následným rozhodnutím zo dňa 17.03.2011, sp. zn. 16Co 43/2011, opačný názor Najvyššieho súdu SR uvedený v jeho zrušovacom rozhodnutí neakceptoval.

Následnú reakciu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky⁴⁶ stojí za to odcitovať obsiahlejšie, nakoľko zdôrazňuje skutočnú „silu“ kasačnej záväznosti rozhodnutia inštančne nadriadeného súdu (resp. tam vyjadreného právneho názoru) pre súd nižšej inštancie, a to obzvlášť v tomto prípade, kedy bolo zrušovacie rozhodnutie v rozpore s ustálenou judikatúrou⁴⁷:

 

 

⁴¹ Výslovne upozorňujeme, že v ďalšom texte budeme posudzovať výlučne právne názory k tejto čiastkovej otázke daného sporu a nie opodstatnenosť nároku ako takého, ktorý bol v konaní uplatňovaný.

⁴² Uznesenie NS SR, sp. zn. 2 Cdo 48/2010, zo dňa 21.12.2010.

⁴³ Uznesenie ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 361/09, zo dňa 26.11.2009.

⁴⁴ Rozsudok NS SR, sp. zn. 1 MCdo 8/2007, zo dňa 30.04.2009, uverejnený aj v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 6/2010 pod číslom 50.

⁴⁵ Z rozsiahlej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Českej republiky pozri napríklad uznesenie sp. zn. 25 Cdo 1404/2004, zo dňa 04.11.2004, publikované v Souboru civilních rozhodnutí Nejvyššího soudu, Sv. 31, pod C 3031. Ďalej napríklad uznesenie sp. zn. 25 Cdo 1158/2004, zo dňa 18.08.2005, rozsudok sp. zn. 25 Cdo 2601/2010, zo dňa 25.08.2010, osobitne publikovaný pod R 48/2011, uznesenie sp. zn. 25 Cdo 1665/2004, zo dňa 22.12.2004, uznesenie sp. zn. 25 Cdo 105/2004, zo dňa 07.10.2004, rozsudok sp. zn. 25 Cdo 803/2003, zo dňa 18.12.2003, publikovaný pod R 6/2007, rozsudok sp. zn. 25 Cdo 953/2003, zo dňa 26.02.2004, uznesenie sp. zn. 25 Cdo 2222/2004, zo dňa 13.09.2005, rozsudok sp. zn. 25 Cdo 1536/2003, zo dňa 30.06.2004.

⁴⁶ Uznesenie NS SR, sp. zn. 2 Cdo 155/2011, zo dňa 21.12.2011.

⁴⁷ O nesprávnosti právneho názoru uvedeného v citovanom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky svedčia aj rozhodnutia v obdobných veciach, ktoré boli vydané následne. Napríklad nález ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 165/2012, zo dňa 13.02.2013,: „Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už konštatoval (III. ÚS 361/09), že z dlhodobej a relatívne ustálenej judikatúry všeobecných súdov vyplýva, že nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže byť v občianskom súdnom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal, a je povinný ho vydať. Pokiaľ má účastník pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu.“ Obdobne uznesenie ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 17/2013, zo dňa 16.01.2013, v ktorom bolo uvedené, že „ústavný súd nevidí dôvod odchýliť sa od zásadných záverov, ku ktorým dospel vo svojom uznesení č. k. III. ÚS 361/09-24 z 26. novembra 2009“. Z následnej českej judikatúry pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 25 Cdo 4388/2008, zo dňa 22.06.2011, osobitne publikovaný pod R 9/2012.

 

 

 

„Právna teória i súdna prax rozoznávajú dva základné typy záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu, a to záväznosť kasačnú (inštančnú, v tej istej veci) a záväznosť precedenčnú (judikatórnu). V prejednávanej veci krajský súd pri opätovnom vydávaní napadnutého rozsudku, postupoval priamo v rozpore s uznesením najvyššieho súdu z 21.12.2010, ktorým bolo zrušené jeho predchádzajúce rozhodnutie v tej istej veci, teda úmyselne porušil tzv. kasačnú záväznosť rozhodnutia najvyššieho súdu podľa § 243d ods. 1 O.s.p.

Pre konanie po zrušení rozhodnutia dovolacím súdom platí bezvýnimočne zásada viazanosti nižšieho súdu vysloveným právnym názorom dovolacieho súdu. Požiadavky na reflektovanie kasačného rozhodnutia v následnom rozhodnutí krajského (okresného) súdu sú totiž výrazne prísnejšie, než je tomu tak v prípade „púhej“ záväznosti precedenčnej. Zatiaľ čo v prípade tzv. precedenčnej záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s judikátom zmysluplný právny dialóg, kasačná záväznosť môže (pochopiteľne len za nezmeneného skutkového stavu) byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu.

V konaní nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí preto nie je priestor pre úvahy, či je právny názor najvyššieho súdu správny, fundovaný či úplný. Toto pravidlo neplynie z presvedčenia najvyššieho súdu o svojej vlastnej neomylnosti – na rozdiel od krajského súdu – ale z nutnosti definitívne ukončiť konkrétny spor a predísť nekonečnému súdnemu presúvaniu spisu medzi súdmi, čo by neúmerne predlžovalo konanie, a tým porušovalo ústavné práva účastníkov na skončenie veci v primeranej dobe a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uvedený právny názor je logickým vyjadrením samotného zmyslu kasácie v právnom poriadku a je široko zastávaný aj v odbornej literatúre (por. Bobek – Kühn – Polčák: Judikatúra a právní argumentace, Praha, Auditorium, 2006, s. 37, či všetky komentáre k § 226 alebo § 243d O.s.p., alebo učebnice procesného práva ku kasačnej záväznosti).

V prejednávanej veci však krajský súd požiadavkám vyplývajúcim z vyššie uvedených záverov nevyhovel; preto možno jeho postup vnímať ako neprípustné nereflektovanie či dokonca úmyselné a vedomé obchádzanie kasačného (záväzného) uznesenia najvyššieho súdu, z ktorého zreteľne vyplynul právny názor, že pri kolízii nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia a nároku na náhradu škody, má vzhľadom na subsidiárnu povahu nároku na bezdôvodné obohatenie, prednosť nárok poškodeného na náhradu škody, ak táto škoda v čase vyhlásenia rozhodnutia nebola uhradená tým subjektom, ktorý sa na úkor poškodeného obohatil (pozri aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20.12.2010, sp. zn. 1 Cdo 123/2009⁴⁸, s. 11, piaty odsek, či Fekete, I.: Obč. zákonník, Veľký komentár, I. diel, Bratislava, 2011, s. 1214-1215).“⁴⁹

 

 

 

⁴⁸ Na tomto mieste je potrebné pri našej kritike daného ojedinelého právneho názoru o prednosti nároku na náhradu škody voči štátu pred uplatňovaním bezdôvodného obohatenia nevyhnutné upozorniť, že rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Cdo 123/2009, zo dňa 20.12.2010, na ktorý bolo v citovanom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky poukazované, sa týkal odlišnej situácie, nakoľko jeho ratiom decidendi bolo, že ak niekomu vznikne škoda a teda prijme od povinného subjektu náhradu škody, nemôže ísť o plnenie bez právneho dôvodu. To znamená, rozhodnutie NS SR, sp. zn. 1 Cdo 123/2009, riešilo právnu situáciu celkom odlišnú, než akou bola situácia prejednávaná v citovanom uznesení.

 

 

Neverejné prejednanie veci inštančne nadriadeným súdom v kontexte ústavného práva na verejné prerokovanie veci

 

Ďalšou stránkou veci súvisiacou s kasačnou záväznosťou súdneho rozhodnutia je, že v praxi sa pri zrušovacích uzneseniach pomerne často stáva situácia, ktorá podľa nášho názoru ipso facto značným spôsobom popiera minimálne právo účastníka konania na verejné prerokovanie veci.⁵⁰ Pokiaľ totiž napríklad odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa bez vytýčenia pojednávania (čo sa nezriedka stáva), t.j. na neverejnom zasadnutí, účastníkovi konania len ako blesk z jasného neba dôjde do poštového priečinka uznesenie so záväzným právnym názorom odvolacieho súdu (konajúceho sudcami, ktorých účastník konania dovtedy nikdy nevidel a pravdepodobne ich ani nikdy v budúcnosti neuvidí), ktorý už v ďalšom priebehu konania ťažko ovplyvniť.⁵¹ Súd prvého stupňa síce pochopiteľne – po doručení uznesenia zo strany súdu odvolacieho – ono verejné pojednávanie nariadi, argumenty uznesením odvolacieho súdu dotknutého účastníka sú však už viac-menej hádzaním hrachu o stenu, keďže právny názor odvolacieho súdu je pre súd prvého stupňa záväzný. Dotknutý účastník podá odvolanie, samozrejme, v ktorom namieta odvolaciemu senátu nesprávne posúdenie, nezriedka sa však následne dočká už len písomného vyhotovenia rozsudku, alebo v lepšom prípade upovedomenia o mieste a čase vyhlásenia rozsudku (pokiaľ požiadal o upovedomenie elektrickými prostriedkami), kedy je však jeho argumentácia (ktorú si odvolací súd pri vyhlásení rozsudku už ani nevypočuje) definitívne posúdená ako nedôvodná. A to bez toho, aby mal aspoň akú – takú záruku, resp. zo svojho subjektívneho hľadiska odôvodnený pocit, že členovia príslušného odvolacieho senátu (v drvivej väčšine hlasujúci pomerom hlasov 3:0) sa jeho argumentmi nachádzajúcimi sa v súdnom spise skutočne zaoberali resp. že boli s nimi aspoň oboznámení.

 

Možnosť zrušenia zrušovacieho uznesenia nadriadeného súdu

 

S ohľadom na uvedené možno len oceniť už pár rokov trvajúcu čiastkovú prax Ústavného súdu SR, ktorý v určitých situáciách už predsa len upúšťa od striktného uplatňovania princípu subsidiarity, na základe ktorého vôbec nezvykol zasahovať do konaní, ktoré ešte prebiehajú resp. budú prebiehať na všeobecnom súde. Ide práve o situáciu, kedy nadriadený súd vo veci definitívne nerozhodne, ale len rozhodnutie súdu nižšieho stupňa zruší a vráti mu vec na ďalšie konanie aj s vysloveným právnym názorom, ktorým je súd nižšej inštancie v ďalšom priebehu konania viazaný. Ústavné sťažnosti voči takýmto druhom rozhodnutí Ústavný súd Slovenskej republiky ešte pred pár rokmi striktne odmietal s odôvodnením, že sťažovateľ môže uplatniť prípadné svoje námietky voči zrušovaciemu rozhodnutiu súdu vyššej inštancie v ďalšom priebehu konania a konajúce všeobecné súdy sú povinné sa s nimi patričným spôsobom vysporiadať a reagovať na ne. Za prelomové v tejto súvislosti je zrejme možné považovať nasledovné rozhodnutie Ústavného súdu SR z roku 2009:

 

 

 

⁴⁹ Akokoľvek je na tomto mieste vhodné upozorniť, že nie je vylúčené, že tento s ohľadom na ostatnú judikatúru ojedinelý právny názor Najvyššieho súdu SR v budúcnosti, napriek svojmu rozporu s ustálenou judikatúrou, ovplyvní následnú rozhodovaciu činnosť súdov najmä nižšej inštancie v obdobných sporoch. Vyššie citovanému rozhodnutiu NS SR, sp. zn. 2 Cdo 48/2010, zo dňa 21.12.2010 (t.j. rozhodnutiu, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky prvýkrát zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici a vec mu vrátil na ďalšie konanie), sa totiž dostalo pomerne nezanedbateľnej publicity (ktorá je predpokladom precedenčnej záväznosti súdnych rozhodnutí, ktorú budeme analyzovať v príspevku, ktorý vyjde v nasledujúcom čísle) – k tomu pozri BUDINSKÁ, L.: Bezdôvodné obohatenie. Judikatúra. Prvé vydanie. Bratislava: Iuris Libri, 2014, s. 58.

⁵⁰ V zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

⁵¹ Pokrokom v tejto otázke nie je ani Civilný sporový poriadok, ktorý dokonca povinnosť uskutočniť pojednávanie na odvolacom súde formuluje ešte užšie, ako dnes Občiansky súdny poriadok (k tomu porovnaj § 214 ods. 1 O.s.p. a § 385 CSP).

 

 

 

„Ústavný súd považuje za potrebné uviesť aj to, že pokiaľ jeho rozhodovacia prax v minulosti spravidla nepripúšťala preskúmavanie rozhodnutí najvyššieho súdu, ktorými boli zrušené v dovolacom alebo mimoriadnom dovolacom konaní rozsudky odvolacích súdov s poukazom na to, že takéto rozhodnutie najvyššieho súdu nie je „konečným“ rozhodnutím vo veci a sťažovateľ má v každom prípade možnosť domáhať sa na ústavnom súde ochrany základných práv a slobôd podaním ústavnej sťažnosti proti konečnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré vzíde z konania nasledujúceho po zrušujúcom rozhodnutí najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, na tomto svojom názore zotrváva, avšak v záujme poskytnutia účinnej ochrany základným právam účastníkov občianskeho súdneho konania nie je možné na tomto názore zotrvať bezvýhradne. Prípadmi hodnými odlišného prístupu sú potom najmä prípady takých rozhodnutí najvyššieho súdu rozhodujúceho o dovolaniach alebo mimoriadnych dovolaniach, v ktorých najvyšší súd porušil základné právo sťažovateľa ústavnoprocesného charakteru, a to z toho dôvodu, že v takom prípade odmietnutím preskúmania ústavnosti postupu najvyššieho súdu a napravením jeho pochybenia tohto druhu by bol účastník vystavený v konaní nasledujúcom po takomto rozhodnutí najvyššieho súdu postupu súdov nižších stupňov viazaných právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v konaní, ktoré bolo poznačené porušením ústavnoprocesných práv jeho účastníka. Nebola by účinnou ochrana poskytovaná základným právam a slobodám fyzických a právnických osôb ústavným súdom, ak by ústavný súd nemohol zasiahnuť a následky porušenia základných práv a slobôd odstrániť prv, ako skončí konanie vo veci konečným rozhodnutím, navyše nevyhnutne akceptujúcim právny názor vyslovený najvyšším súdom v jeho rozhodnutí vydanom v dovolacom alebo mimoriadnom dovolacom konaní postihnutom vadou spočívajúcou v porušení ústavnoprocesných práv účastníkov takéhoto konania.“⁵²

V danej veci bolo sťažovateľom jednak namietané, že neboli splnené podmienky na vykonanie dovolacieho konania (sťažovateľ tvrdil, že dovolanie nebolo podané včas), a zároveň, že dovolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania bez toho, aby bolo sťažovateľovi doručené dovolanie žalobcu na vyjadrenie. Ústavný súd SR skonštatoval porušenie ústavných práv sťažovateľa, nakoľko zo žiadnej časti odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR nevyplývalo, že by sa bol zaoberal otázkou, či dovolanie bolo žalobcom podané v rámci lehoty na jeho podanie, ako aj z dôvodu, že dovolací súd sťažovateľovi neposkytol možnosť vyjadriť sa k dovolaniu dovolateľa, hoci o to sťažovateľ v priebehu dovolacieho konania prejavil záujem.

 

 

⁵² Nález ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 105/09, zo dňa 10.09.2009.

 

 

Vyššie uvedený postup Ústavného súdu SR pripúšťajúci posúdenie ústavnej sťažnosti podanej i voči rozhodnutiu, ktorým nie je konanie právoplatne a definitívne ukončené, už je hodnotený ako názor postupne sa stabilizujúci, nakoľko odvtedy bol Ústavným súdom SR vyjadrený a bolo naň odkazované vo viacerých rozhodnutiach.⁵³ To, že takýto postup je možné aplikovať nielen na zrušovacie rozhodnutia dovolacieho súdu, ale aj na zrušovacie rozhodnutia súdov odvolacích (samozrejme za predpokladu, že voči nim nie je prípustné podanie dovolania), vyplýva napríklad z nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 46/2013, zo dňa 03.09.2013⁵⁴, v ktorom bolo takisto uvedené, že „formulovaný a postupne sa stabilizujúci názor si pri rozhodovaní o predloženej sťažnosti vyžaduje, aby ústavný súd skúmal, či právny názor vyslovený krajským súdom v napadnutom uznesení kladie v celej jeho šírke na ďalšie rozhodovanie o sťažovateľovej civilnej žalobe záväzné požiadavky vedúce k porušeniu označených práv sťažovateľa, ktoré by pri prípadnom neskoršom ústavno-súdnom prieskume meritórneho rozhodnutia už neboli odstrániteľné“.⁵⁵

 

Aktuálne sa vyjadril Ústavný súd SR k možnosti zásahu do zrušovacieho uznesenia (v rozhodnutí, ktorým Ústavný súd SR k takémuto postupu nepristúpil) nasledovne:

„…ústavný súd opätovne pripomína, že ak tak v minulosti urobil, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však navyše bola skutočnosť, že v konkrétnom prípade muselo ísť o rozhodnutie spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, a zároveň námietka ich porušenia sa musela vzťahovať výlučne na dané štádium konania a nemohla byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne sa tento negatívny dôsledok musel vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09). Rovnako mohlo ísť o prípad, ak procesným rozhodnutím všeobecného súdu došlo k porušeniu ústavnoprocesných práv účastníkov konania (III. ÚS 46/2013)…“⁵⁶

 

 

⁵³ Napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 285/2010, zo dňa 15.11.2010, sp. zn. II. ÚS 387/2010, zo dňa 17.03.2011, sp. zn. III. ÚS 508/2011, zo dňa 21.02.2012. Nejednotnosť rozhodovania Ústavného súdu SR pri posudzovaní zrušovacích rozhodnutí však vo svojom príspevku kriticky hodnotí R. Jakubáč: „V nadväznosti na publikované rozhodnutia ústavného súdu sa nám javí, že prijatie ústavnej sťažnosti smerujúcej proti kasačnému rozhodnutiu dovolacieho súdu na ďalšie konanie alebo jej odmietnutie fakticky závisí od toho, ktorému senátu ústavného súdu sa vec pridelí.“ – JAKUBÁČ, R.: Kasačné rozhodnutie dovolacieho súdu a ústavná sťažnosť; Súkromné právo, 1, 2015, č. 10-11, s. 12. Ako nedoriešenú hodnotí uvedenú problematiku aj sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky M. Ľalík – ĽALÍK, M.: Judikatúra – mýty a skutočnosť v slovenskej realite. In: Zborník z konferencie 21. slovenské dni práva. Bratislava: Slovenská advokátska komora, 2015, s. 58.

⁵⁴ Uverejnenom aj v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod číslom 44/2013.

⁵⁵ Poradca Ústavného súdu SR J. Štiavnický však k otázke prieskumu kasačného rozhodnutia odvolacieho súdu Ústavným súdom SR uvádza nasledovné: „Striktne izolovane vzaté rozhodnutie​ krajského súdu nadobúda takpovediac procesnú právoplatnosť. Možno však predpokladať, že v takomto konaní sa ešte ustaľuje hmotná aj procesná stránka veci, a preto by bolo doň nevhodné vstupovať, a tak je potrebné rešpektovať právoplatnosť, ukončenosť celého základného konania.“ – ŠTIAVNICKÝ J.: Kasačné rozhodnutie dovolacieho súdu a ústavná sťažnosť – prečo nie?; Súkromné právo, 1, 2015, č. 10-11, s. 19.

⁵⁶ Uznesenie ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 382/2015, zo dňa 18.08.2015.

 

 

Z vyššie uvedeného vyplýva, že predmetom prieskumu zo strany Ústavného súdu SR v konaní o sťažnosti podanej voči zrušovaciemu rozhodnutiu či už odvolacieho alebo dovolacieho súdu nemôže byť v daných rozhodnutiach vyjadrené hmotnoprávne posúdenie veci. Arbitrárnosť či rozpor s ústavnými princípmi takto v zrušovacom rozhodnutí vyjadreného právneho názoru totiž môže byť celkom určite odstrániteľná i v ďalšom priebehu konania (a to minimálne opätovným podaním ústavnej sťažnosti voči definitívnemu a konečnému právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu, ktoré by bolo daným arbitrárnym hmotnoprávnym záverom odôvodnené). Situácie, kedy sa subsidiarita rozhodovania Ústavného súdu SR neuplatní, by preto mohli podľa nás spočívať najmä v takých okolnostiach, ktoré sa týkajú otázky (ne)prípustnosti použitého opravného prostriedku, a to najmä ak ide o inštitút dovolania (v prípade sťažnosti podanej voči rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR ako súdu dovolacieho).⁵⁷ Napríklad, ak dovolací súd nesprávne prejedná podané dovolanie ako prípustné a dôvodné, pričom pristúpi k zrušeniu predchádzajúceho už právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu, hoci v skutočnosti použitý opravný prostriedok z hľadiska príslušných procesných ustanovení prípustným vôbec nebol:

„K obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa názoru ústavného súdu patrí aj to, aby účastník konania nebol vystavený účinkom pre neho nepriaznivého rozhodnutia mimoriadneho opravného súdu, ak neboli splnené ústavne a zákonom ustanovené predpoklady na to, aby opravný súd vo veci konal a rozhodoval. Ak takýto opravný súd koná a rozhoduje napriek tomu, že neboli splnené zákonom ustanovené predpoklady prípustnosti na jeho postup v opravnom konaní (čl. 46 ods. 4 ústavy a čl. 51 ods. 1 ústavy) a prelomí právoplatnosť napadnutého rozhodnutia súdu nižšieho stupňa, porušuje základné právo na súdnu ochranu toho účastníka, ktorý sa po rozhodnutí opravného súdu v takom prípade dostáva do nepriaznivejšej

 

⁵⁷ Z nášho pohľadu obdobne pristupuje k možnosti preskúmavania kasačného rozhodnutia aj R. Jakubáč: „Ústavná sťažnosť by mala byť prípustná proti právoplatnému kasačnému rozhodnutiu dovolacieho súdu, ak sťažovateľ namieta, že dovolací súd porušil jeho procesné práva v rámci dovolacieho konania, pričom namietané porušenie procesných práv sťažovateľa ako účastníka dovolacieho konania má dosahovať takú intenzitu, že je spôsobilé zasiahnuť do základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, eventuálne do práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ibaže by bola takáto námietka zjavne neopodstatnená. … Ústavná sťažnosť by mala byť prípustná aj proti právoplatnému kasačnému rozhodnutiu dovolacieho súdu, ak sťažovateľ namieta, že dovolací súd rozhodol o zrušení právoplatného rozhodnutia súdu nižšieho stupňa, hoci dovolanie, resp. mimoriadne dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu nižšieho stupňa nebolo prípustné … a zároveň, že dovolací súd zjavne porušil ustanovenia príslušného právneho predpisu o podmienkach prípustnosti dovolania, resp. mimoriadneho dovolania. …

Neprípustná by bola ústavná sťažnosť proti právoplatnému kasačnému rozhodnutiu dovolacieho súdu, ktorou by sťažovateľ namietal, že právny názor dovolacieho súdu vo veci samej vyslovený v jeho kasačnom rozhodnutí je nesprávny. V tomto prípade by platilo, že sťažovateľ bude mať možnosť v ďalšom štádiu konania pred súdom nižšieho stupňa uplatniť ochranu označeného práva aj svoju argumentáciu týkajúcu sa právnej stránky predmetnej veci, a teda by nebola daná právomoc ústavného súdu konať v danej veci.“ – JAKUBÁČ, R.: Kasačné rozhodnutie dovolacieho súdu a ústavná sťažnosť; Súkromné právo, 1, 2015, č. 10-11, s. 14, 15 a 16.

Opačne ŠTIAVNICKÝ J.: Kasačné rozhodnutie dovolacieho súdu a ústavná sťažnosť – prečo nie?; Súkromné právo, 1, 2015, č. 10-11, s. 17 a 19: „Naša téza tvrdí, že nie je dôvod na takéto zužovanie (procesných) a vyčleňovanie (hmotnoprávnych) rozhodnutí. Vychádzame pritom z vlastnosti záväznosti kasačného rozhodnutia, čo je vlastne zmyslom kasácie, z hodnoty právnej istoty a z povahy ústavnej sťažnosti. Preskúmateľné sú, podľa nás, všetky kasačné rozhodnutia dovolacieho súdu, ak nenastanú špecifické okolnosti, napríklad že by sa v následnom konaní natoľko zmenili pozície strán, že vstup ústavného súdu do veci by bol obojstranne veľmi invazívny. … Ak kasačné rozhodnutie porušuje ústavu bez ohľadu na to, či tým, že vzišlo z neústavného procesu, alebo tým, že porušilo ústavu kasáciou samotnou, tak môže byť predmetom prieskumu.“

 

 

 

pozície, než v ktorej bol pred takým rozhodnutím opravného súdu. Porušenie princípov spravodlivého procesu spočíva preto v takom postupe a rozhodnutí mimoriadneho opravného súdu, ktorými sa nad rámec zákonných predpokladov prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku zrušuje právoplatné rozhodnutie a vec účastníka sa dostáva opätovne pred súd, ktorý musí o veci znovu konať a rozhodovať, pretože to vytvára opätovne stav právnej neistoty, ktorá už bola nastolená právoplatným rozhodnutím súdu nižšieho stupňa.“⁵⁸

Pri rozhodovaní Ústavného súdu voči zrušovacím rozhodnutiam (a to najmä voči zrušovacím rozhodnutiam súdov dovolacích, kedy sa vec vracia na ďalšie prejednanie veci výlučne odvolaciemu súdu) však môže byť pre sťažovateľa problémom doba trvania rozhodovania Ústavného súdu SR. Do času, kým Ústavný súd SR o sťažnosti voči zrušovaciemu rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR ako súdu dovolacieho rozhodne, totiž môže odvolací súd (viazaný právnym názorom súdu dovolacieho vysloveným v protiústavnom rozhodnutí) opätovne rozhodnúť. A teda, bezprostredne na to môže prísť napríklad i k výkonu práv a povinností vyplývajúcich z rozhodnutia, ktoré je v konečnom dôsledku vydané v konaní protiústavného charakteru. Vyplýva to zo skutočnosti, že ústavná sťažnosť bez ďalšieho nemá odkladný účinok.⁵⁹ Sťažovateľ v danom prípade samozrejme má možnosť požiadať o prednostné vybavenie veci⁶⁰ či o to, aby Ústavný súd SR rozhodol o dočasnom opatrení,⁶¹ na základe ktorého Ústavný súd SR uloží odvolaciemu súdu, aby až do času rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti vo veci nekonal, bez ohľadu na ostatné okolnosti však z dôvodu vyťaženosti Ústavného súdu SR tieto pokusy a snahy sťažovateľa stačiť nemusia.⁶² Je už preto vždy na zvážení každého sťažovateľa, akým spôsobom sa pokúsi v konkrétnom prípade docieliť, aby v medziobdobí do rozhodnutia Ústavného súdu SR neprišlo v dôsledku pokračujúceho konania na všeobecnom súde k ujme na jeho právach.⁶³ V praxi sa

 

 

⁵⁸ Z nálezu ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 172/03, zo dňa 27.05.2004.

⁵⁹ § 52 ods. 1 zákona číslo 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení.

⁶⁰ § 26 zákona číslo 38/1993 Z. z.

⁶¹ § 52 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.

⁶² V tejto súvislosti možno pre spestrenie odkázať na príspevok JUDr. Davida Uhlířa, sudcu Ústavného súdu Českej republiky, nazvaný „Překvapený advokát na Ústavním soudu“: „Už za doby federálního Ústavního soudu jsem měl pocit, že si Ústavní soud toho nabírá moc. V době, kdy měl možnost definovat svojí vlastní judikaturou okruh závažných otázek, kterým se bude věnovat, pustil se do rozhodování věcí méně významných a vzbudil tak očekávání veřejnosti, že bude léčit i různé choroby, které by normální stěžovatel mohl klidně přechodit. Český Ústavní soud v tom nešťastně pokračuje a zřejmě není síly, která by jej z této cesty svedla. Již staří Římané říkali, že „orel much nelapá“. V řízení o ústavních stížnostech ale platí, že se Ústavní soud věcně zabývá každou z nich, byť posléze dospěje k závěru, že se jedná o návrh zjevně neopodstatněný.“ – pozri na http://www.epravo.cz/top/efocus/prekvapeny-advokat-na-ustavnim-soudu-97823.html.

⁶³ K tomu pozri aj ŠTIAVNICKÝ J.: Kasačné rozhodnutie dovolacieho súdu a ústavná sťažnosť – prečo nie?; Súkromné právo, 1, 2015, č. 10-11, s. 21: „Ústavný súd môže preskúmavať akékoľvek kasačné rozhodnutia najvyššieho súdu, ak tomu nebránia okolnosti, napríklad vyplývajúce z následného konania, z ktorých vyplýva, že prijatie a vyhovenie ústavnej sťažnosti by bolo v napätí s právnou istotou rovných účastníkov konania.“ J. Štiavnický vo svojom príspevku poukazuje na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 398/08, zo dňa 01.07.2009, v ktorom bolo uvedené okrem iného nasledovné: „Vzhľadom na skutočnosť, že text zákona o ústavnom súde predpokladá zrušenie rozhodnutia, ktorým bolo porušené základné právo, ústavný súd rozhodol o zrušení napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti však v záujme právnej istoty v statusových veciach, ktorá je základom celého rozhodnutia, ústavný súd zdôrazňuje, že nové právoplatné rozhodnutie o rozvode, ktoré bolo

 

 

v tejto súvislosti využívajú napríklad návrhy na prerušenie konania podávané na všeobecnom súde v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.. Návrhom na prerušenie konania sťažovateľ žiada všeobecný súd (ktorý je viazaný právnym názorom inštančne nadriadeného súdu), aby vo veci až do rozhodnutia Ústavného súdu SR nekonal. Hoci by bol i daný návrh na prerušenie konania prípadne zamietnutý, podané odvolanie voči takému uzneseniu (hoc by i podľa zákona bolo neprípustné) zabezpečí predĺženie všeobecného konania, a to už len z dôvodu postúpenia spisu na inštančne nadriadený súd. Tým sťažovateľ získa čas, ktorý mu dáva nádej a Ústavnému súdu SR priestor na rozhodnutie o ústavnosti predchádzajúceho zrušovacieho rozhodnutia dovolacieho súdu tak, aby k nezvratnej ujme na právach sťažovateľa nedošlo. Hodno však na tomto mieste zdôrazniť, že tento „inšpiratívny“ postup nemusí byť od 1. júla 2016 nič platný, a to v prípade, pokiaľ konajúci všeobecný súd dôjde k názoru, že návrh na prerušenie konania⁶⁴ je potrebné zamietnuť. Civilný sporový poriadok, účinný od spomenutého dátumu, totiž v ustanovení § 162 ods. 3 hovorí, že súd o zamietnutí návrhu na prerušenie konania rozhoduje až spolu s rozhodnutím vo veci samej.⁶⁵ V konečnom dôsledku, o tom, že „vynaliezaví“ právni zástupcovia to v takýchto situáciách budú mať ťažšie, svedčí napríklad i ustanovenie § 375 CSP, v zmysle ktorého sa odvolanie smerujúce proti uzneseniu, proti ktorému nie je prípustné, predloží inštančne nadriadenému súdu až po vydaní rozhodnutia vo veci samej.

 

Existencia protichodných kasačne záväzných právnych názorov v tom istom konaní

 

Vyššie sme spomenuli štyri situácie, v ktorých sa kasačná záväznosť právneho názoru inštančne nadriadeného súdu uplatniť nevyhnutne nemusí. Ide o zmenu skutkového stavu, odlišné posúdenie prejudiciálnej otázky príslušným orgánom, zmenu na vec dopadajúcich právnych predpisov a vydanie odlišného právneho názoru zo strany vrcholového súdu (primárne zo strany Súdneho dvora, pokiaľ je riešená otázka únijného práva, alebo od 1. júla 2016 i zo strany veľkého senátu Najvyššieho súdu SR).

Do úvahy však prichádza ešte jedna alternatíva, kedy je súd nižšej inštancie oprávnený nerešpektovať právny názor inštančne nadriadeného súdu. Ide o prípad, kedy existuje ďalší právny názor vyjadrený v tom istom konaní takisto zo strany inštančne nadriadeného súdu, ktorý musí súd nižšej inštancie rešpektovať prioritne. Príkladom je situácia, ktorá vznikla na Krajskom súde v Košiciach po vydaní nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 650/2013, zo dňa 18.03.2015.⁶⁶

 

 

 

medzitým vydané, tým nie je nijak dotknuté. S tým súvisí rozhodnutie, že ústavný súd nevracia vec na ďalšie konanie.“

⁶⁴ Ekvivalentom § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. je § 164 CSP.

⁶⁵ Možno však vytknúť systematiku zaradenia daného ustanovenia pod § 162 CSP, ktorý inak upravuje len obligatórne prerušenie konania zo strany súdu. Nie je teda vylúčené, že dotknutá strana konania bude tvrdiť, že § 162 ods. 3 CSP sa na návrh na fakultatívne prerušenie konania podaný v zmysle § 164 CSP nevzťahuje a teda, že súd je oprávnený o danom návrhu na fakultatívne prerušenie konania rozhodnúť i pred rozhodnutím vo veci samej aj v prípade, že má záujem návrh na prerušenie konania zamietnuť.

⁶⁶ Daný nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 650/2013, zo dňa 18.03.2015, bol uverejnený aj v časopise Zo súdnej praxe č. 3/2015 pod číslom 25.

 

 

 

V danom konaní žalobcovia žiadali o uloženie povinnosti žalovaného uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva k bytu. Okresný súd Košice I rozhodol rozsudkom po vrátení veci zo strany Najvyššieho súdu SR tak, že žalobu zamietol. Rozhodol v súlade s právnym názorom vyjadreným v zrušovacom uznesení Najvyššieho súdu SR. Rozsudok súd prvého stupňa odôvodnil tým, že dom, v ktorom sa nachádza byt, o odkúpenie ktorého žalobcovia požiadali, nevykazuje znaky bytového domu, preto žalovaný nemá povinnosť so sťažovateľmi ako nájomcami bytu uzatvoriť v zmysle § 29a ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. zmluvu o prevode vlastníctva bytu. Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobcov rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Voči rozsudku Krajského súdu v Košiciach podali žalobcovia ústavnú sťažnosť. Ústavný súd SR mal pritom pri svojom posúdení na rozhodujúcu otázku iný názor ako Najvyšší súd SR, keď uviedol, že zákon č. 182/1993 Z. z. „neobsahuje výslovné vylúčenie použitia ustanovení o predaj bytov v bytovom dome vo vzťahu k bytom v nebytových domoch, práve naopak, v zmysle § 24 sa na pomery v nebytových domoch majú primerane použiť ustanovenia týkajúce sa bytových domov“. Ústavný súd SR preto nálezom sp. zn. I. ÚS 650/2013, zo dňa 18.03.2015, rozsudok Krajského súdu v Košiciach zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Vznikla teda situácia, kedy v danom konaní pre odvolací súd existovali dve nezrušené a teda platné rozhodnutia nadriadených súdov (odhliadnuc na tomto mieste od postavenia Ústavného súdu SR ako súdu mimo hierarchie všeobecného súdnictva), t.j. Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, ktorých právne názory boli protichodné. Ústavný súd SR preto inštruoval v spomenutom náleze Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací nasledovne:

„Krajský súd bude v súlade s ustanovením § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v tomto náleze, a to aj napriek tomu, že kasačné uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 16/2010, ktoré sa vyjadrovalo aj k aplikácii zákona o vlastníctve bytov, zostalo formálne nedotknuté.“

Je logické, že pre ďalší priebeh konania má z dvoch rôznych právnych názorov nadriadených súdov prioritu názor toho súdu, ktorý je v hierarchii súdov inštančne vyšším. V prípade, ak by teoreticky došlo k situácii, že protichodné právne názory by boli vyjadrené nadriadeným súdom tej istej inštancie, mal by sa súd nižšieho stupňa riadiť tým názorom, ktorý bol vyjadrený v konaní neskôr, t.j. je aktuálnejší.

 

K možnosti zmeny už prejaveného právneho názoru pri opätovnom rozhodovaní súdu vyššej inštancie

 

V súvislosti s možnosťou rozporu v právnych názoroch toho istého inštančne nadriadeného súdu sa zároveň plynule dostávame k ďalšej, v právnej praxi pomerne spornej záležitosti – či a do akej miery je svojím predchádzajúcim právnym názorom vysloveným v danom konaní viazaný samotný nadriadený súd. Ide napríklad o situáciu, kedy odvolací súd pri svojom prvom rozhodnutí zruší rozsudok súdu prvého stupňa, vráti mu vec na ďalšie konanie, a vo svojom uznesení vysloví i právny názor, ktorý bude pre súd nižšej inštancie záväzný (pokiaľ samozrejme nenastane jedna z okolností uvedených vyššie, ako relevantná zmena skutkového stavu resp. stavu dôkazov a pod.). Súd prvého stupňa v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu rozhodne, neúspešná strana však podá odvolanie, v ktorom uvedie relevantné argumenty, na základe ktorých predchádzajúci právny názor odvolacieho súdu nebol správny.

Súdna prax či odborná obec nie sú úplne jednotné v otázke viazanosti nadriadeného súdu vlastným právnym názorom skôr vysloveným v tej istej veci.⁶⁷ Z nášho pohľadu by však aj v týchto súvislostiach mal byť braný ohľad na primeranú aplikáciu už v rámci prvého druhu záväznosti analyzovaného § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.⁶⁸ Pokiaľ totiž išlo o posúdenie otázky kľúčovej a odôvodňujúcej samotný výrok rozhodnutia (ratio decidendi), nemalo by byť z hľadiska možnosti prípadnej zmeny tohto posúdenia, t.j. zmeny raz vysloveného právneho názoru, rozhodujúce, či daný právny názor rezultoval (i) do meritórneho (konečného) rozhodnutia vo veci samej⁶⁹ alebo (ii) bol „len“ dôvodom pre zrušenie opravným prostriedkom napadnutého rozhodnutia súdu nižšej inštancie a vrátenie veci na ďalšie konanie. Nevidíme teda logický dôvod, pre ktorý by v jednom prípade súd nemal byť oprávnený svoj pôvodný právny názor meniť a v druhom by tak spraviť mohol. A to nielen s poukazom na to, že daná vec už raz bola príslušným súdom posúdená (a to v oboch prípadoch bez možnosti podať „riadny“ opravný prostriedok, či už ide o rozsudok alebo uznesenie nadriadeného súdu), ale i s poukazom na princíp právnej istoty, ktorý by sa mal medzi tými istými účastníkmi takisto uplatňovať v oboch prípadoch. Samozrejme, záväznosť predchádzajúceho právneho názoru v otázke kľúčovej pre predchádzajúce rozhodnutie (ratio decidendi) by pre súd, ktorý tento názor v zrušujúcom uznesení pôvodne vyjadril, neplatila pri opätovnom posúdení v prípadoch, v ktorých je možné prelomiť kasačnú záväznosť i inštančne podriadeným súdom (viď výklad uvedený vyššie).

 

 

⁶⁷ Na jednej strane napríklad nález ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 46/2013, zo dňa 03.09.2013: „Pre odvolací súd nevyplýva z § 226 OSP jeho viazanosť vlastným právnym názorom. Teda odvolací súd svoj skorší záväzný právny názor môže (napríklad aj pod vplyvom záväzného právneho názoru ústavného súdu vysloveného v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy) zmeniť. Potvrdzuje to aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor zmení a potvrdí také rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým tento jeho skorší právny názor nerešpektoval.“ Obdobne R 68/1971 (Cpjf 19/71): „Občanský soudní řád nemá ustanovení, které by vyslovovalo vázanost soudu, jenž původní právní názor vyslovil, jestliže se věc v důsledku opravného prostředku podaného do dalšího rozhodnutí znovu stane předmětem opravného řízení.“ Na uvedené odkazuje Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 371/2011, zo dňa 13.09.2011.

Na strane druhej však napríklad nález ÚS SR, sp. zn. IV. ÚS 603/2012, zo dňa 28.02.2013: „…záväznosť právneho názoru vysloveného v náleze z 25. mája 2011 sa vzťahovala nielen na celé ďalšie konanie pred krajským súdom, ale účinky záväznosti sa presadzujú tak v tomto konaní, ako aj v prípadnom ďalšom konaní ústavného súdu za obdobných podmienok (záväznosť nálezu ústavného súdu s účinkami inter partes). Vychádzajúc z týchto záverov a rešpektujúc zásady spravodlivého procesu ani ústavný súd sa nemôže v materiálne obdobnej veci v zásade odchýliť od právneho názoru ním prv vysloveného.“ Obdobne pre české právne pomery Z. Kühn uvádza, že „…judikatura dovodila, že právní názor nejvyšším soudem dříve v téže věci vyslovený je za podmínky totožnosti věci pro Nejvyšší soud v téže věci závazný, i kdyby se snad mezitím změnilo složení rozhodujícího senátu.“ – BOBEK, M., KÜHN, Z. a kol.: Judikatura a právní argumentace. 2. vydání. Praha: Auditorium, 2013, s. 106

⁶⁸ K tomu pozri aj ĽALÍK, M.: Judikatúra – mýty a skutočnosť v slovenskej realite. In: Zborník z konferencie 21. slovenské dni práva. Bratislava: Slovenská advokátska komora, 2015, s. 57: „V prípadoch, ak všeobecný súd nerešpektoval záväznosť právneho názoru ústavného súdu, tento potom pristupuje, okrem opätovného zrušenia napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu, aj k satisfakčnému priznaniu primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľa, čo treba považovať za veľmi správnu prax, lebo vykonateľný nález ústavného súdu je záväzný pre všetky orgány i osoby a zakladá neopomenuteľnú procesnú prekážku res iudicatae, ktorá bráni akémukoľvek ďalšiemu meritórnemu prieskumu či prehodnoteniu veci.“

⁶⁹ Mutatis mutandis porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1MCdo 12/2010, zo dňa 30.01.2013, ktoré sme analyzovali pri prvom druhu záväznosti, a v ktorom prípade dovolací súd odmietol opätovné posúdenie právnej veci napriek tomu, že výslovne uviedol, že predchádzajúce právne posúdenie súdov bolo nesprávne.

 

 

 

S otázkou možnosti zmeny právneho názoru zo strany súdu vyššej inštancie akoby nenápadne súvisí i článok 16 ods. 3 Civilného sporového poriadku. Toto ustanovenie stanovuje, že v konaní o opravnom prostriedku a v ďalšom konaní nemôže byť rozhodnuté nepriaznivejšie pre stranu, ktorá opravný prostriedok uplatnila. Význam tohto ustanovenia sa podstatne ukáže najmä v prípade, pokiaľ súd vyššej inštancie vo veci definitívne nerozhodne, ale rozhodnutie súdu nižšieho stupňa len zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. V celom ďalšom priebehu konania totiž bude potrebné neustále pamätať na to, že prípadné novo predkladané skutočnosti, dôkazy, či zmeny právnych názorov už budú môcť konečný výsledok konania ovplyvniť len do určitej miery. T.j. tak, že z pohľadu strany, ktorá úspešný opravný prostriedok proti pôvodnému rozhodnutiu súdu nižšej inštancie podávala, nebude môcť byť rozhodnuté nepriaznivejšie ako v pôvodnom rozhodnutí.

S opätovným rozhodovaním odvolacieho súdu v tej istej veci súvisí i § 390 Civilného sporového poriadku, na základe ktorého by už odvolací súd nemal opätovne (po druhý a ďalší krát) vracať vec na súd nižšej inštancie, ale by mal už priamo rozhodnúť vo veci sám. Uvedené ustanovenie pritom bolo zaradené do kódexu na poslednú chvíľu, vládou schválený návrh Civilného sporového poriadku totiž pôvodne netvorilo. Napriek nesporne dobrému úmyslu zákonodarcu je však otázne, či takýto postup bude zakaždým v konaniach možný, resp. či jeho dôkladné uplatňovanie v každej situácii nebude v určitých prípadoch na úkor procesných práv strany konania. Predpokladom konečného rozhodnutia odvolacieho súdu by totiž malo byť, aby už súd prvej inštancie dostatočným spôsobom aspoň pri svojom druhom rozhodnutí vo veci samej posúdil skutočnosti relevantné pre rozhodnutie vo veci, a to najmä z hľadiska patričného zistenia skutkového stavu. Ak sa tak nestane, odvolací súd bude s prihliadnutím na § 390 CSP nútený patričné dokazovanie uskutočniť pri svojom opätovnom prejednaní sám.⁷⁰ Môžeme sa teda dostať do situácie, kedy odvolací súd bude sám prehodnocovať nielen skutkové zistenia, ale na základe svojich nových skutkových zistení uskutočňovať aj právne posúdenie, ktoré v konaní na súde prvej inštancie absentovalo. Rovnako môže nastať opačná situácia, t.j. že súd prvej inštancie aj pri svojom opätovnom rozhodovaní vec nesprávne právne posúdi a v dôsledku toho vôbec nevykoná dôkazy, potrebné na náležité zistenie skutkového stavu rozhodujúceho pre výsledok konania.

Nie je podľa nášho právneho názoru možné vylúčiť, že konečné rozhodnutie odvolacieho súdu za vyššie opísaných okolností bude zasahovať do procesných práv strán konania, keďže tieto nebudú mať možnosť uplatniť voči danému skutkovému a právnemu posúdeniu (uskutočnenému v opísaných okolnostiach výlučne zo strany odvolacieho súdu) uvedenému až v rozhodnutí odvolacieho súdu patričný opravný prostriedok tak, aby predišli právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

 

 

⁷⁰ Máme za to, že ustanovenie § 390 CSP o povinnosti odvolacieho súdu vec pri opätovnom prejednaní samostatne rozhodnúť je špeciálnym ustanovením vo vzťahu k ustanoveniu § 389 ods. 1 CSP, v ktorom je stanovené, kedy odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie sám nezmení, ale len zruší.

 

 

Až súdna prax zrejme ukáže, či tieto situácie bude možné riešiť prostredníctvom dovolania, ktorého prípustnosť bude dovolateľom odvodzovaná od 420 písm. f) Civilného sporového poriadku⁷¹. Strana, pre ktorú bude právoplatný rozsudok vo veci samej priaznivý, bude totiž s určitosťou argumentovať tým, že odvolací súd len postupoval práve v zmysle analyzovaného § 390 Civilného sporového poriadku, ktoré mu opätovné vrátenie veci na súd prvej inštancie ani neumožňovalo [z ktorého dôvodu ani nemohlo dôjsť k nesprávnemu procesnému postupu zo strany odvolacieho súdu, čo je hypotéza § 420 písm. f) CSP a teda nevyhnutný predpoklad prípustnosti dovolania bez ďalšieho]. Za pozornosť stojí aj to, že dovolací súd bude podľa Civilného sporového poriadku viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd.⁷² To znamená, akékoľvek námietky voči zistenému skutkovému stavu zo strany dovolateľa nebudú pre výsledok dovolacieho konania relevantné, a to ani v prípade, pokiaľ odvolací súd založí svoje rozhodnutie na podklade skutkových zistení odvodených z nových dôkazov (t.j. z dôkazov súdom prvého stupňa vôbec nevykonávaných). Akou takou útechou v tomto smere môže byť, že podľa výslovného znenia § 391 ods. 3 CSP je odvolací súd povinný pri (prvom) zrušení rozhodnutia súdu nižšej inštancie a vrátení veci tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie vo svojom odôvodnení uviesť aj to, ako ma súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať. Uvidíme, do akej miery bude splnenie tejto novej výslovnej povinnosti zo strany odvolacieho súdu (v porovnaní s dnes účinným Občianskym súdnym poriadkom, v ktorom takto formulované ustanovenie nenájdeme) postačujúce na náležité zistenie skutkového a právneho stavu zo strany súdu prvej inštancie v prípadoch opätovného (druhého) prejednania veci.

 

Záväzná časť rozhodnutia súdu vyššej inštancie

 

Je potrebné zdôrazniť, že podľa súdnej praxe je pre súd nižšieho stupňa záväzným taký právny názor súdu vyššej inštancie, ktorý bol skutočným dôvodom pre vydanie „zrušovacieho“ rozhodnutia (t.j. ratio decidendi).⁷³ Uvedený výklad ustanovení § 226 či druhej vety § 243d ods. 1 O.s.p. má svoje opodstatnenie napríklad v situáciách, kedy je dovolanie prípustné výlučne z procesných dôvodov, napr. v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p., t.j. ak sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom, pričom dovolací súd implementuje do svojho rozhodnutia hneď aj právny názor na hmotnoprávne otázky⁷⁴, hoci tieto nie sú nosným dôvodom (ratio decidendi) rozhodnutia dovolacieho súdu.⁷⁵

 

 

⁷¹ V zmysle § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

⁷² K tomu pozri § 442 CSP.

⁷³ Napríklad uznesenie NS SR, sp. zn. 6Cdo 227/2011, zo dňa 08.02.2012: „Pokiaľ má byť súd, ktorému je vec po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu vrátená na ďalšie konanie, viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, musí byť tento právny názor uvedený v odôvodnení rozsudku dovolacieho súdu. Musí z neho preto vyplývať, prečo bolo rozhodnutie súdu nižšieho stupňa zrušené, prečo bolo považované za nesprávne, v čom spočívajú nedostatky dokazovania, skutkových záverov, prípadne nedostatky právneho posúdenia veci. Nižší súd je teda viazaný (len) takým právnym názorom, ktorý bol základom pre rozhodnutie dovolacieho súdu.“

Primerane porovnaj aj DRÁPAL, L., BUREŠ, J. a kol. Občanský soudní řád II. § 201 až 376.Komentář. 1. vydání. Praha: C.H.Beck, 2009, s. 1797: „Soud prvního stupně je vázán jen takovým právním názorem, který byl skutečným základem zrušovacího usnesení odvolacího soudu.“

⁷⁴ Porovnaj napríklad uznesenie NS SR, sp. zn. 6 Cdo 100/2010, zo dňa 12.01.2011, v ktorom bolo uvedené nasledovné: „I keď nosným dôvodom (ratio decidendi) uznesenia dovolacieho súdu zo dňa 14. mája 2009 sp. zn. 4 Cdo 87/2008, ktorým zrušil prvší rozsudok odvolacieho súdu z 27. novembra 2007 sp. zn. 24 Cdo 189/2007, bola vada spočívajúca v nedostatku relevantného odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku, dovolací súd v závere odôvodnenia svojho rozhodnutia prezentoval aj svoj právny názor na otázku, ktorý právny predpis by sa mal použiť v prípade hodnotenia následkov poškodenia zdravia, ktoré vznikli až následne, po nadobudnutí účinnosti novej právnej úpravy upravujúcej iný, pre poškodeného priaznivejší rozsah odškodnenia.“

 

 

Kedy teda môžeme hovoriť o tom, že určité právne posúdenie je z hľadiska rozhodnutia veci otázkou rozhodujúcou (v takom prípade ide o ratio decidendi zrušovacieho rozhodnutia), a kedy o rozhodujúce posúdenie nejde (tej časti rozhodnutia, ktorá nebola základom pre výrok rozhodnutia, hovoríme obiter dictum)? Hoci i v našej právnej kultúre sa súdy v určitých situáciách musia zaoberať tým, čo bolo nosným dôvodom (ratio decidendi) pri predchádzajúcom (skoršom) posúdení⁷⁶, skvelou ilustráciou je konkrétny príklad z právnej kultúry common law.

V roku 1987 bol v Anglicku prejednávaný prípad, kedy nórsky súd adresoval žiadosť anglickému Vysokému súdu (High Court), aby boli predvolaní a pred vyšetrovateľom v Londýne vypočutí dvaja svedkovia, za účelom ústneho svedectva relevantného v spore prebiehajúcom v Nórsku. Queen´s Bench master vydal nariadenie umožňujúce daný výkon jurisdikcie s odvolaním sa na Evidence Act, ktorý bol vydaný v roku 1975 a upravoval konania súvisiace s inými jurisdikciami, a dané rozhodnutie bolo Vysokým súdom (High court) ako súdom prvej inštancie potvrdené. Svedkovia sa vzápätí odvolali na Apelačný súd (Court of Appeal). Apelačný súd sa pri svojom posúdení [Re State of Norway´s Application (no. 1)]⁷⁷ principiálne zaoberal dvomi otázkami. Prvá bola, či daná vec spadá v zmysle zákona z roku 1975 do jurisdikcie anglických súdov, na základe čoho by bolo možné poskytnúť nórskemu súdu požadovanú súčinnosť. Druhou otázkou bolo, či v prípade, ak je jurisdikcia založená, nie je na prekážku prílišná všeobecnosť nórskej žiadosti, a či by teda uvedené nemalo mať za následok, že žiadosti vyhovené nebude. Prvá otázka bola Apelačným súdom zoširoka riešená a bolo posúdené, že daná situácia spadá pod zákon z roku 1975. Apelačný súd však vyhodnotil odvolanie svedkov ako dôvodné s poukazom na prílišnú všeobecnosť žiadosti, pričom indikoval, že žiadosť obsahujúca špecifické otázky za účelom ich položenia dotazovaným svedkom bude akceptovaná. Nórsky súd daný stav akceptoval a následne adresoval ďalšiu žiadosť (request), ktorá už obsahovala špecifické otázky. V následnom posúdení [Re State of Norway´s Application (no. 2)]⁷⁸ Apelačný súd, tentokrát v inom obsadení, skonštatoval, že prvý výklad 1975 Evidence Act bol nesprávny a že odvolanie svedkov je nevyhnutné posúdiť opäť ako dôvodné, nakoľko neexistuje príslušná jurisdikcia pre vyhovenie nórskej žiadosti. Skonštatovali pritom, že konštrukcia uvedená v prvom rozhodnutí Apelačného súdu, na základe ktorej jurisdikcia mala existovať, nebola ratio decidendi, pretože neovplyvnila výsledok prvého rozhodnutia (a preto sa od nej mohli pri druhom prejednaní odkloniť resp. prejednať ju opätovne s iným výsledkom). Pre úplnosť je možné dodať, že Snemovňa Lordov (House of Lords) následne pripustila podanie osobitného opravného prostriedku v

 

 

⁷⁵ Určité druhy odôvodnení zrušovacích rozhodnutí súdov vyššej inštancie, ktoré idú nad rámec nosných dôvodov, inšpiratívne vo svojom príspevku rozanalyzoval V. Šimíček. K tomu pozri – ŠIMÍČEK, V.: Hoď tam ještě obíčko!; príspevok je dostupný na http://jinepravo.blogspot.sk/2008/04/ho-tam-jet-obko.html

⁷⁶ Porovnaj napríklad nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 110/2012, zo dňa 03.10.2012, vo vzťahu k nálezu ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 402/08, zo dňa 01.04.2009.

⁷⁷ (1987) QB 433.

⁷⁸ (1990) AC 723, 732.

 

 

prospech nórskej strany voči druhému rozhodnutiu Apelačného súdu, nakoľko podľa názoru Snemovne bola jurisdikcia založená, ako bolo konštatované ešte v prvom rozhodnutí Court of Appeal. Posúdeniu, čo bolo resp. nebolo predmetným ratio decidendi pri prvom rozhodovaní Court of Appeal, však Snemovňa lordov nenamietala.⁷⁹

Hodno uviesť, že rozlišovanie súdneho rozhodnutia z hľadiska rozsahu jeho záväznosti na ratio decidendi a obiter dictum má pritom význam aj pri precedenčnej záväznosti súdneho rozhodnutia, uplatňovanej primárne práve v právnej kultúre common law.

 

4. Záver

 

V predkladanom príspevku sme sa pokúsili zanalyzovať dva odlišné prístupy k pojmu „záväznosť súdneho rozhodnutia“. Prvý, nami nazvaný záväznosťou subjektívnou, je uplatňovaný striktnejšie, prísnejšie a azda práve preto i jednoznačnejšie.

Pri záväznosti charakteru kasačného však vzniká viacero zaujímavých (sporných) otázok, ktoré v právnej praxi nie sú vždy rovnako riešené. Je preto možno škoda, že pri dynamicky a nie vždy jednotne vyvíjajúcej sa judikatúre neboli v rámci reformy civilného procesu (ktorá vyústila do prijatia troch kódexov účinných odo dňa 1. júla 2016) prijaté i osobitné a nové ustanovenia, ktoré súčasťou Občianskeho súdneho poriadku počas jeho existencie neboli, a ktoré by pri posudzovaní kasačnej záväznosti súdneho rozhodnutia v konkrétnych podmienkach civilného súdneho procesu boli nápomocné.

Záväznosť súdneho rozhodnutia precedenčného charakteru, aj z pohľadu reformy nášho civilného procesného práva, bude predmetom príspevku uverejneného v najbližšom čísle tohto časopisu.

 

 

POUŽITÁ LITERATÚRA:

 

BOBEK, M., KÜHN, Z. a kol.: Judikatura a právní argumentace. 2. vydání. Praha: Auditorium, 2013

BUDINSKÁ, L.: Bezdôvodné obohatenie. Judikatúra. Prvé vydanie. Bratislava: Iuris Libri, 2014

CROSS, R., HARRIS, J.W.: Precedent in English Law. 4th Edition: Clarendon Press, 2004 (reprinted)

DRÁPAL, L., BUREŠ, J. a kol. Občanský soudní řád II. § 201 až 376.Komentář. 1. vydání. Praha: C.H.Beck, 2009

DRGONEC, J.: Zmena rozhodnutia Ústavného súdu SR v dôsledku rozhodnutia medzinárodného súdu; Zo súdnej praxe, 18, 2013, č. 6, s. 249-253 79 (1990) AC 723.

HLUŠÁK, M.: Právny názor a jeho záväznosť; príspevok je dostupný na http://www.lexforum.cz/525

JAKUBÁČ, R.: Kasačné rozhodnutie dovolacieho súdu a ústavná sťažnosť; Súkromné právo, 1, 2015, č. 10-11, s. 10-16

JAKUBÁČ, R.: Rozhodnutie súdu vo veci žaloby o určenie vecného práva k nehnuteľnosti a zápis práva do katastra nehnuteľností; Justičná revue, 65, 2013, č. 11, s. 1396-1407

JAKUBÁČ, R.: Úvahy o návrhu Civilného sporového poriadku; Justičná revue, 67, 2015, č. 4, s. 463-475

ĽALÍK, M.: Judikatúra – mýty a skutočnosť v slovenskej realite. In: Zborník z konferencie 21. slovenské dni práva. Bratislava: Slovenská advokátska komora, 2015, s. 54-59

MELZER, F.: Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. 2. vydání. Praha: C.H.Beck, 2011

POLÁK, A. – JAKUBÁČ, R.: Poznámka spornosti v katastrálnej praxi; Justičná revue, 65, 2013, č. 10, s. 1255-1263

RADBRUCH, G.: Rechtsphilosophie. Studienausgabe. Hrsg. R. Dreier, S. Paulson, Heidelberg, 1999

SEDLAČKO, F.: Judikatúra k záväznosti judikatúry – hľadanie optimálneho riešenia. In: Zborník z konferencie 21. slovenské dni práva. Bratislava: Slovenská advokátska komora, 2015, s. 34-47

ŠIMÍČEK, V.: Hoď tam ještě obíčko!; príspevok je dostupný na http://jinepravo.blogspot.sk/2008/04/ho-tam-jet-obko.html

ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S. a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár. 1. vydanie. Praha: C.H.Beck, 2009

ŠTIAVNICKÝ J.: Kasačné rozhodnutie dovolacieho súdu a ústavná sťažnosť – prečo nie?; Súkromné právo, 1, 2015, č. 10-11, s. 17-21

UHLÍŘ, D.: Překvapený advokát na Ústavním soudu; príspevok je dostupný na http://www.epravo.cz/top/efocus/prekvapeny-advokat-na-ustavnim-soudu-97823.html